(Slavomír Krajňák) Neraz dnes počúvame z úst hlavne starších ľudí, že za komunizmu sa žilo lepšie. Že sa toľko nekradlo, že ľudia sa k sebe správali slušnejšie, že tu bola iná morálka. Ale práve za tých štyridsať rokov komunizmu sa celé generácie učili, že kto nekradne, okráda svoju rodinu. Morálka sa dodržiavala tam, kde to mocipánom pasovalo, aj keď ekonomicky vypuklé rozdiely medzi ľuďmi neboli. Jedným z najhorších prejavov výchovy komunizmu je hanbiť sa za svoju vieru. Schovať sa do chrámu a len tam prejavovať vieru v Krista. Nejeden veriaci za prejav viery zomrel alebo skončil vo väzení. V lepšom prípade „len“ dostal horšiu prácu alebo nemohol študovať. Za komunizmu sme nepriateľa poznali a pomenovali. Teraz neustále počúvame o tom, že sme slobodní. Že môžeme prejavovať svoju vieru kdekoľvek a kedykoľvek. Ale musíme byť tolerantní. Nikomu nevstupovať do svedomia, nedať najavo, že morálka tohto sveta je amorálna. Nepriateľ presedlal z komunizmu na konzumizmus, útočí na spoločenstvo, je skrytý za „mať“ a „niekým byť“. Sila peňazí je oslepujúca. Je čas prejaviť vieru v Ježiša Krista. Živá viera svieti ako svetlo v tme, vydáva svedectvo o živom Kristovi, dáva nádej, víťazí nad mojimi hriechmi, dáva životu zmysel a prevádza cez utrpenie a smrť.