TÉMA (Miroslav Dancák) Aby všetci jedno boli (Ut unum sint)
Iba dva mesiace po vydaní encykliky Evangelium vitae svätý Ján Pavol II. vydal ďalšiu encykliku. Názov je pripomienkou posledných slov pápeža Jana XXIII. a zaoberá sa potrebou kresťanskej jednoty.
Hneď v úvode encykliky píše: „Je mojím vrúcnym želaním – výzvu po jednote – obnoviť a predostrieť … tí, ktorí veria v Krista a sú navzájom spojení s dlhým radom mučeníkov, nemôžu byť rozdelení.“ (US 1) V encyklike veľmi jasne vidno množstvo signálov, ktoré pápež vyslal celej Katolíckej cirkvi. Encyklika sa ako prvá venovala ekumenizmu a dala jasne najavo, že katolícka oddanosť ekumenizmu je nezvratná. Pápež v nej píše: „Ja sám by som chcel podporiť každý užitočný krok, aby svedectvo celého katolíckeho spoločenstva mohlo byť chápané v celej svojej čistote a dôslednosti, predovšetkým s pohľadom na cieľ, ktorý Cirkev očakáva na prahu nového tisícročia, mimoriadneho okamihu, vzhľadom na ktorý prosí Pána, aby rástla jednota medzi všetkými kresťanmi až po dosiahnutie plného spoločenstva.“ (US 4)
Ekumenické úsilie Katolíckej cirkvi
V encyklike čítame: „Ekumenické úsilie, ktoré … vynakladá Katolícka cirkev spoločne so všetkými Kristovými učeníkmi, vychádza z Božieho plánu … Zjednotenie všetkého rozptýleného ľudstva je Božia vôľa. To je dôvod, prečo Boh poslal svojho Syna, aby nám svojou smrťou a vzkriesením daroval svojho Ducha lásky. V predvečer svojej obety na kríži Ježiš sám prosí Otca za svojich učeníkov, za všetkých, ktorí veria v neho, aby všetci boli jedno živé spoločenstvo.“ (US 5 – 6) „ … Katolícka cirkev verí, že Boh už udalosťou Turíc zjavil svoju Cirkev v jej eschatologickej skutočnosti, ktorú pripravoval ,od dôb spravodlivého Ábela‘.“ (US 14)
Obnova a obrátenie
„Pravý ekumenizmus nejestvuje bez vnútorného obrátenia.“ … „Koncil vyzýva na obrátenie tak jednotlivcov, ako aj celé spoločenstvá. Snaha každého spoločenstva po jednote musí ísť ruka v ruke s jeho vernosťou evanjeliu. Keď ide o osoby, ktoré žijú svoje kresťanské povolanie, hovorí koncil o vnútornom obrátení a obnovení mysle.“ (US 15)
Prvenstvo modlitby
„Keď sa kresťania spoločne modlia, javí sa cieľ jednoty akosi bližšie. … Priorita na ekumenickej ceste k jednote patrí nepochybne spoločnej modlitbe, spojeniu v modlitbe všetkých tých, ktorí sa zomkli okolo samotného Krista. Keď sa kresťania bez ohľadu na svoju rozdelenosť dokážu stále viac zjednocovať v spoločnej modlitbe okolo Krista, vzrastie aj ich povedomie, že to, čo ich rozdeľuje, je nepatrné v porovnaní s tým, čo ich spája. Keď sa budú stále častejšie a horlivejšie stretávať pred Kristom v modlitbe, nadobudnú odvahu, aby sa dokázali postaviť proti celej bolestnej ľudskej realite rozštiepenosti, a ocitnú sa spoločne v cirkevnom spoločenstve, ktoré Kristus napriek všetkým ľudským slabostiam a obmedzeniam neustále v Duchu Svätom buduje.“ (US 22)
Dialóg s východnými kresťanmi
Encyklika je pozoruhodná aj tým, že pápež v nej venuje značnú časť svojej ekumenickej pozornosti východným cirkvám: „ …musíme so zvláštnou vďačnosťou voči Božej prozreteľnosti konštatovať, že Druhým vatikánskym koncilom sa opäť upevnilo spojenie s východnými cirkvami, ktoré v priebehu storočí dostalo trhliny a stalo sa krehkým. Pozorovatelia týchto cirkví, ktorí sa spolu so zástupcami cirkví a cirkevných spoločenstiev Západu zúčastnili na koncile, pri takej slávnostnej príležitosti pre Katolícku cirkev verejne vyhlásili spoločnú vôľu opäť hľadať spoločenstvo. Koncil zo svojej strany zase hľadel objektívne a s hlbokou náklonnosťou na východné cirkvi a vyzdvihol ich cirkevnosť a objektívne spoločenské putá, ktoré ich spájajú s Katolíckou cirkvou. Dekrét o ekumenizme konštatuje: ,A tak slávením Pánovej Eucharistie v týchto jednotlivých cirkvách buduje sa a vzrastá Božia cirkev‘ a dôsledne s tým pripája, že tieto cirkvi, ,hoci oddelené, majú pravé sviatosti, a najmä – mocou apoštolského následníctva – kňazstvo a Eucharistiu, prostredníctvom ktorých sú s nami ešte stále spojené veľmi úzkymi zväzkami‘.“ (US 50) „Východné cirkvi vlastnia odprvoti poklad, z ktorého západná cirkev nemálo prevzala, čo sa týka liturgie, duchovných tradícií a právneho poriadku. K tomuto ,pokladu‘ patria aj ,poklady duchovných tradícií, ktoré zvýraznilo predovšetkým mníšstvo. Tam totiž už od dávnych čias svätých otcov prekvitala mníšska duchovnosť, ktorá potom prenikla aj na Západ‘.“ (US 57)
Dialóg s inými cirkvami a cirkevnými spoločenstvami Západu
Pápež sa v encyklike venuje aj hľadaniu kresťanskej jednoty s cirkvami a kresťanskými spoločenstvami Západu. „Cirkvi a cirkevné spoločenstvá, ktoré sa oddelili od rímskeho Apoštolského stolca vo veľmi kritických časoch, čo sa začalo na Západe už na sklonku stredoveku, alebo sa oddelili neskoršie, sú spojené s Katolíckou cirkvou úzkym zväzkom osobitného príbuzenstva vzhľadom na dlhodobé spolunažívanie kresťanského ľudu v predchádzajúcich vekoch v cirkevnom spoločenstve. … Treba však uznať, že medzi týmito cirkvami a spoločenstvami a Katolíckou cirkvou jestvujú dôležité rozdiely, a to nielen historickej, sociologickej, psychologickej a kultúrnej povahy, ale predovšetkým vo vysvetľovaní zjavenej pravdy.“ (US 64)
Napriek tomu, že encyklika Unum sint bola historicky jedinečná, ohlasy na encykliku nezodpovedali odvahe ekumenického návrhu, ktorý svätý Ján Pavol II. predložil v tomto dokumente.
Viera a rozum (Fides et ratio)
Popri kanonizácií Edith Steinovej a osláv 20. výročia služby na Petrovom stolci dôležitou udalosťou bolo aj prezentovanie trinástej encykliky svätého Jána Pavla II. Jej prezentácia sa uskutočnila 15. októbra 1998. Bol to prvý pápežský dokument o vzťahu viery a rozumu po takmer 120 rokoch.
Poznaj seba samého
Prvý vatikánsky koncil učil, že človek môže rozumom poznať Božiu existenciu. V encyklike čítame, že „tak na Východe, ako aj na Západe možno pozorovať vývoj, ktorý v priebehu stáročí umožnil ľudstvu postupne sa stretať s pravdou a porovnávať sa s ňou“. „Jednoduchý pohľad na dejiny staroveku jasne ukazuje, že v rozličných častiach zeme, poznačených rozdielnymi kultúrami, vynárajú sa v tom istom čase základné otázky, ktoré charakterizujú priebeh ľudského života: Kto som? Odkiaľ prichádzam a kam idem? Prečo je na svete zlo? Čo bude po tomto živote? Tieto otázky sa nachádzajú v posvätných spisoch Izraela, ale objavujú sa aj vo Védach a tak isto aj v Aveste. Nachádzame ich aj v spisoch Konfucia a Lao-tseho, ako aj v kázňach Tirthankaru a Budhu. Objavujú sa aj v básňach Homéra a tragédiách Euripida a Sofokola, ako aj vo filozofických rozpravách Platóna a Aristotela. Sú to otázky, ktoré majú spoločný prameň v hľadaní zmyslu, ktorý odjakživa znepokojuje srdce človeka. Od odpovede na tieto otázky totiž závisí zameranie, ktoré má mať život človeka.“ (FR 1) Pápež pokračuje: „Cirkev nie je a ani nemôže byť nezúčastnená na tejto ceste hľadania. … Odvtedy, čo vo veľkonočnom tajomstve prijala ako dar poslednú pravdu o živote človeka, stala sa pútničkou na cestách sveta, aby zvestovala, že Ježiš Kristus je ,cesta, pravda a život‘. Medzi rozličnými službami, ktoré má poskytovať ľudstvu, je jedna, ktorá ju robí osobitne zodpovednou – služba pravde.“ (FR 2)
Filozofia musí znova objaviť bázeň a úžas, ktoré ju privedú k transcendentálnej pravde. Inak nás čaká ďalšie storočie utrpenia.
Zjavenie Božej múdrosti
„Na Druhom vatikánskom koncile otcovia upreli svoj pohľad na Ježiša zjavovateľa a vysvetlili spásonosný charakter Božieho zjavenia v dejinách. … Tento plán zjavenia sa uskutočňuje udalosťami a slovami, ktoré navzájom súvisia, takže činnosť Božia v dejinách spasenia odhaľuje a potvrdzuje učenie a skutočnosti vyjadrené slovami; slová zas ohlasujú skutky a vysvetľujú v nich skryté tajomstvo. Ale najhlbšia pravda o Bohu, o ľudskom spasení nám týmto zjavením žiari v Kristovi, ktorý je prostredníkom a zároveň plnosťou celého zjavenia. Božie zjavenie sa teda včleňuje do času a do dejín.“ (FR 10, 11) Tragický rozchod rozumu a viery, vedy a náboženstva, filozofie a teológie majú podľa pápeža na svedomí filozofi i teológovia. Keď teológovia podceňujú rozum a filozofi popierajú možnosť zjavenia, znižujú tým aj samotnú ľudskosť a brzdia rozvoj pravého humanizmu. Túžbu po pravde máme v sebe zakódovanú ako inštinkt a veľkosť ľudskej osoby spočíva v rozhodnutí včleniť sa do pravdy. „Táto pravda, ktorú nám Boh zjavuje v Ježišovi Kristovi, nie je v rozpore s pravdami, ktoré nadobúdame filozofovaním. Oba spôsoby poznávania privádzajú k pravde v jej plnosti. Jednota pravdy je základnou požiadavkou ľudského rozumu, vyjadreného princípom neprotirečenia. Zjavenie dáva istotu tejto jednoty, keď ukazuje, že Boh, ktorý dáva základ a záruku zrozumiteľnosti a rozumnosti prirodzeného poriadku vecí, o ktorý sa vedci opierajú s dôverou, je ten istý Boh, ktorý sa zjavuje ako Otec nášho Pána Ježiša Krista. Táto jednota prirodzenej a zjavenej pravdy nachádza svoje živé a osobné stotožnenie v Kristovi…“ (FR 34)
Svätý Ján Pavol II. v encyklike vyzýva: „Nebojte sa rozumu!“ Nebojte sa pravdy, lebo pravda strhávajúca závoj klamu oslobodzuje človeka v tom najhlbšom zmysle.
Cirkev žije z Eucharistie (Ecclesia de Eucharistia)
„Cirkev žije z Eucharistie.“ Týmito slovami začal svätý Ján Pavol II. svoju štrnástu encykliku, zverejnenú na Veľký štvrtok v roku 2003. Táto encyklika sa dala očakávať už aj preto, že téma eucharistického tajomstva bola prítomná v každej jeho encyklike. Na konci úvodu píše: „Touto encyklikou by som chcel zamerať pozornosť na obdiv k Eucharistii…“ (EE 6) „Dúfam, že táto moja encyklika bude môcť účinne prispieť k rozptýleniu doktrinálnych nejasností a neprijateľných praktík, aby Eucharistia mohla naďalej žiariť v celej kráse svojho tajomstva.“ (EE 10)
Tajomstvo viery
Pápež pokračuje: „Keď Cirkev slávi Eucharistiu, pamiatku smrti a zmŕtvychvstania svojho Pána, táto ústredná udalosť spásy sa stáva reálne prítomná a ,uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia‘. Táto obeta je taká rozhodujúca pre spásu ľudského rodu, že ju Ježiš Kristus uskutočnil a vrátil sa k Otcovi až potom, keď nám zanechal prostriedok, ako mať na tejto obete účasť, akoby sme boli pri nej prítomní. … Túžim ešte raz pripomenúť túto pravdu, skláňajúc sa s vami, moji najmilší bratia a sestry, v adorácii pred týmto tajomstvom: veľkým tajomstvom, tajomstvom milosrdenstva. Čo viac mohol Ježiš pre nás urobiť? Skutočne, v Eucharistii nám prejavuje lásku, ktorá je ,až do krajnosti‘ (porov. Jn 13, 1), lásku, ktorá nepozná mieru.“ (EE 11) „V Eucharistii všetko vyjadruje dôveryplné očakávanie ,blaženej nádeje a príchod nášho Spasiteľa, Ježiša Krista‘. Ten, čo sa v Eucharistii živí Kristom, nemusí čakať, kým bude na druhom svete, aby prijal večný život: vlastní ho už tu na zemi … záruka budúceho vzkriesenia pochádza zo skutočnosti, že telo Syna človeka, ktoré sa nám dáva za pokrm, je jeho oslávené telo po vzkriesení. Možno povedať, že Eucharistiou sa pretvára na tajomstvo vzkriesenia. Preto svätý Ignác Antiochijský právom definoval eucharistický chlieb ako ,liek nesmrteľnosti, protilátku smrti‘.“ (EE 18)
Eucharistia buduje Cirkev
„Druhý vatikánsky koncil pripomenul, že eucharistické slávenie je stredobodom procesu rastu Cirkvi.“ (EE 21) Adresátmi textu sú nielen katolíci, ale „všetci ľudia dobrej vôle“. „… túžobne si želáme spoločne sláviť Eucharistiu Pána a už toto želanie bude spoločnou oslavou a spoločnou prosebnou modlitbou. Spoločne sa obraciame na Otca, a to čoraz viac len jedným srdcom.“ (EE 44) Zároveň pápež v encyklike pripomína, že „cesta k plnej jednote sa nemôže uskutočňovať inak ako v pravde“, a nie cestou doktrinálnych kompromisov.
Vrúcna žiadosť svätého Jána Pavla II.
„Cítim preto ako svoju povinnosť vysloviť vrúcnu žiadosť, aby sa pri eucharistickom slávení s veľkou vernosťou zachovávali liturgické predpisy. Sú konkrétnym vyjadrením autentickej ekleziality Eucharistie; to je ich najhlbší zmysel. Liturgia nie je súkromným vlastníctvom ani celebranta, ani komunity, v ktorej sa tajomstvá slávia. Apoštol Pavol bol nútený obrátiť sa plamennými slovami na komunitu v Korinte pre vážne nedostatky v ich slávení Eucharistie, ktoré viedli k roztržkám (skísmata – schizmy) a vytváraniu siekt (airéseis – heréza) (porov. 1 Kor 11, 17 – 34). Aj v našich časoch by mala byť opäť objavená vernosť liturgickým predpisom a chápaná ako odlesk a svedectvo jednej a všeobecnej Cirkvi, ktorá sa stáva prítomnou pri každom slávení Eucharistie. Kňaz, ktorý slúži svätú omšu verne podľa liturgických predpisov, a komunita, ktorá sa im prispôsobuje, tichým, no výrečným spôsobom dokazujú svoju lásku k Cirkvi.“ (EE 52)
Encyklika zapadá do hlavnej línie pontifikátu svätého Jána Pavla II. neustále posilňujúceho vedomie otvorenej Cirkvi: „Cesta, ktorou Cirkev prechádza v týchto prvých rokoch tretieho tisícročia, je aj cestou obnoveného ekumenického úsilia. Posledné desaťročia druhého tisícročia, vrcholiace vo Veľkom jubileu, nás posunuli týmto smerom, podnecujúc všetkých pokrstených odpovedať na Ježišovu modlitbu ,ut unum sint‘ (Jn 17, 11). Je to dlhá cesta, plná prekážok, ktoré presahujú ľudské schopnosti. No máme Eucharistiu a pred ňou môžeme z hĺbky srdca cítiť, že aj nám sú adresované tie isté slová, ktoré počul prorok Eliáš: „Vstaň a jedz, lebo máš pred sebou dlhú cestu!“ (1 Kr 19, 7). Eucharistický poklad, ktorý nám Pán dal k dispozícii, nás smeruje k cieľu plného prežívania so všetkými bratmi, s ktorými nás spája spoločný krst. Aby sme tento poklad neroztratili, treba rešpektovať požiadavky, ktoré vyplývajú z toho, že ide o sviatosť spoločenstva vo viere a v apoštolskej postupnosti.“ (EE 61)
„Najmilší bratia a sestry, vstúpme do školy svätých, veľkých interpretov pravej eucharistickej zbožnosti. … Počúvajme predovšetkým najsvätejšiu Pannu, v ktorej sa viac než v komkoľvek inom javí eucharistické tajomstvo ako tajomstvo svetla. Hľadiac na ňu spoznáme pretvárajúcu silu, ktorú má Eucharistia. V nej vidíme svet obnovený v láske.“ (EE 62) Týmto pozvaním zakončuje encykliku svätý Ján Pavol II. Prijmime jeho výzvu a vo vernom otvorení sa pre tento veľký dar nájdeme cestu a liek na bolesti dnešného sveta.