AKTUÁLNE (Juraj Gradoš) Koniec roka je časom, keď mnohí rekapitulujú. Robia sa grafy, tabuľky… I v médiách sa vtedy často hovorí o výsledkoch. Len sa pritom akosi zabúda na to, čo robí výsledok dobrým výsledkom. A to je práca a obetavosť tých, ktorí sa na tvorbe výsledku podieľajú.
Možno ste aj vy počuli napríklad o poradí najlepších základných a stredných škôl na Slovensku. Je zaujímavé, že je tam veľa škôl práve z východného Slovenska. V Bratislave ide zasa napríklad o cirkevnú základnú školu. Aj to nepriamo poukazuje na dôvod, prečo tieto školy dopadli tak dobre. Je v nich jednota – ľudia sa zdieľajú, neseparujú. Žiaci sa v nich cítia rovnako dobre ako učitelia. A práve tento vzájomný súlad vedie k lepším výsledkom. Hlavným úmyslom učiteľa nie je odučiť či naučiť, aby mal dobré výsledky, ale aby deti boli lepšie pripravené na život. Cieľom sú teda deti, vzťah s nimi. A na lásku učiteľa, ktorý takto žije, dieťa odpovedá svojou láskou, svojou pozornosťou na hodine i mimo nej.
V decembri sme pravdepodobne všetci zaregistrovali protest v zdravotníctve. Už ani neviem spočítať, koľkokrát zdravotné sestry vyšli do ulíc, koľkokrát prosili, aby ich začali počúvať. No niektorí ľudia to očividne stále nechápu. Tí, čo vládnu, sa spoliehajú na dobré srdce týchto žien, ale i mužov. Srdce, ktoré im nedovolí opustiť chorého pacienta. Iní zasa na ne nadávajú, že peniaze uprednostňujú pred záujmom o chorých. Ale aj oni potrebujú platiť nájom, energie, aj oni sa potrebujú obliekať, jesť, vychovávať svoje deti. To, že zdravotná starostlivosť na Slovensku je stále na dobrej úrovni, je aj ich zásluha. A ak niekto nevidí ich prácu, necení si ju, potom nevníma jej dôležitosť natoľko, aby ju vedel patrične oceniť. Veď z päťsto každoročne vyučených zdravotných sestier až štyristo si nájde prácu v zahraničí. Prečo asi?
O kňazoch sa tiež často píše. Vždy, keď vypláva na povrch nejaká špina, slabosť, hriech. Alebo ak im zvýšia platy. Vtedy sa všetci s radosťou zahryznú do Cirkvi. Ale nevidia, koľko dobra kňazi, rehoľníci i veriaci urobili, koľko ho denne robia. Je to obrovský nepomer. Spýtajte sa bezdomovca na ulici, kto mu spustí zo svojho vrecka najľahšie? Bohatý biznismen či kňaz, rehoľná sestra? Spýtajte sa staršej opustenej susedy, ako jej dobre padne porozprávať sa s kňazom. Veď psychológ je pre nás vzdialený, a kňaz urobí to isté – vypočuje, poradí. A čo za to chce? A to nehovorím o nezmerateľnej činnosti týchto osôb v duchovnom svete, v otázke sviatostí a spásy. A veriaci? Veď práve vďaka aktívnym veriacim sa môžu ostatní duchovne potešiť i cez rôzne vystúpenia mladých. Stačí sa vrátiť späť o týždeň, dva. V chrámoch zneli akadémie, jasličkové pobožnosti. V speve dobrého kantora, ktorý doň dáva srdce, sa v človeku až rozpúšťa zlo, ako sa vosk roztápa vo svetle sviečky. A krása výzdoby chrámu povznáša rovnako, ako za ňou nevidíme hodiny námahy cerkovníčky.
Mohol by som rozprávať o tom, ako vplýva úsmev predavačky, nevinná otázka na zdravie, na deti, na celkový obrat predajne. Veď ak sa na nás usmeje, s oveľa väčšou radosťou sa tam vrátime nakúpiť. Vytvoríme si vzťah. Podobne je to všade, v úrade i u kaderníka.
A kto by nevidel dobrú prácu a zanietenie mnohých lekárov, hasičov, policajtov…
Každý človek, ktorý si uvedomuje dôležitosť svojej práce a vidí v nej viac ako iba prostriedok na dosiahnutie príjmu, ju robí s láskou, odovzdanosťou. Vďaka týmto ľuďom, ktorých sú na Slovensku milióny, sme na tom stále dobre. Nenahradili sme vzťah za peniaze. Nemeriame ho peniazmi. A tak sme stále otvorení životu, otvorení prijať dieťa a – čokoľvek iné tvrdia „hluční“ ľudia – i prijať núdzneho imigranta, ktorý ušiel z domu v strachu o život.
A práve za túto otvorenosť, za schopnosť milovať patrí všetkým ľuďom dobrej vôle na Slovensku vďaka a prosba, aby v tom vytrvali celý nasledujúci rok.
