(V. Juríčková) Zažil si niečo, o čom chceš svedčiť. Nie kvôli sebe. Skúsenosť s Pánom Ježišom ti viac či menej zmenila život. A ty chceš pochváliť jeho (!) milosť a dobrotu. Bol si povzbudený a chceš povzbudiť aj iných. Ako však napísať také svedectvo, ktoré ti redakcia s radosťou uverejní?
Teória na úvod
Svedectvo patrí k beletristickým publicistickým žánrom. Znamená to, že spája znaky dokumentaristiky, objektívnych informácií so znakmi umeleckého štýlu. Nie sú teda vylúčené emotívne prvky, prípadne umelecké obrazy. Primárne však informuje o veciach pravdivo tak, ako sa naozaj stali. Rozlišujeme rôzne druhy svedectiev – od dopravných nehôd, trestných činov, slávnostných udalostí až k svedectvu skúsenosti života s Ježišom Kristom. Základným slohovým postupom je rozprávanie – nie úvaha ani výklad. Svedectvá, ktoré obsahujú veľa úvah, sú na publikovanie nepoužiteľné. Ak má autor ambíciu „kázať“, vysvetľovať duchovné pravdy s následnou aplikáciou, nech napíše katechézu alebo iný esejistický žáner. Pretože cieľom svedectva je „len vyrozprávať“ konkrétnu udalosť, ktorá priniesla do života zmenu. Podobne ako na súde – vyrozprávate to, čoho ste boli svedkom. Keby ste chceli pridať vlastné hodnotiace úvahy, sudca vás určite zastaví.
O čom písať
Zmenou, o ktorej svedčíme, nemusí byť iba tzv. obrátenie (k aktívne prežívanej viere v Ježiša Krista) či výnimočná udalosť. Predmetom svedectva môže byť akákoľvek skúsenosť vo vzťahu s Bohom z každodenného života. Ba často sú práve tieto svedectvá z bežného dňa a prežívania viery počas bežných situácií omnoho cennejšie a efektívnejšie vzhľadom na cieľ, pre ktorý sa svedectvo publikuje. Nemá ním byť snaha vyzdvihnúť seba a svoju osobu, ale túžba svedčiť o Božej milosti s cieľom, aby bol oslávený Boh a aby cez povzbudenie z viery mohol každý čitateľ rásť vo svojom osobnom živote s Pánom. Tento účel vynikajúco splnia aj zriedkavé svedectvá, ktoré hovoria o osobnom boji s hriechom, usvedčením a Pánovou výchovou.
Ako písať
Samotný text má mať klasickú trojčlennú stavbu: situácia, komplikácia, rozuzlenie. Pod situáciou rozumieme stav „pred“, komplikáciou tú skutočnosť, ktorá spôsobila zmenu (myslenia, konania…) a rozuzlením praktickú ukážku života „po“. Učebnica tvorivého písania uvádza dobrú radu: „Nepresviedčajte, nepoučujte čitateľa. Odkryte myšlienky, reakcie, skúsenosti tak, aby mal čitateľ možnosť prežívať príbeh spolu s vami“. Text má od samého začiatku zaujať a je dobré, ak sa záujem stupňuje. Priama reč je napríklad jedným z prvkov, ktorý rozprávanie oživí.
Čoho sa vyvarovať
Zákaz moralizovania je jeden zo základných zákazov pri štylizovaní svedectva. Ďalšou pascou je príliš prehľadná kompozícia. Mnohé svedectvá sú ako romantické filmy, keď už na začiatku vieme, ako sa bude dej vyvíjať a ako sa skončí. Zjednodušene povedané, svedectvá typu „žil som bez Boha v hriechu – bol som na evanjelizácii – modlili sa za mňa – zažil som obrátenie – teraz sa mi s Bohom žije úžasne“ už veľmi neoslovia. Nie preto, že by táto skúsenosť nebola vzácna. Naopak. Každá takáto skúsenosť je neoceniteľne hodnotná. Ale obalená do všeobecných fráz v klasickom „kresťanskom“ slovníku môže akoby stratiť na cene. Veľmi častou príčinou tohto efektu je hovorenie vecí, o ktorých si myslíte, že by sa mali povedať, hoci nie sú vami skutočne odžité a pravdivé. Najlepšie je predstaviť si, že skúsenosť rozprávate niekomu veľmi blízkemu so všetkou úprimnosťou a jednoduchou priamosťou. Čím jednoduchšie veci vyjadríte, čím pravdivejšie, tým lepšie. Text má byť autentickým prejavom vašej osoby, zmýšľania a vyjadrovania, a zároveň účelným vyrozprávaním konkrétnych vecí, nie všeobecných či patetických fráz.
Rada nakoniec
Každý text potrebuje „odstáť“ a ešte raz upraviť, potrebuje vymazať zbytočné slová, ktoré nehovoria nič podstatné, nahradiť niektoré výrazy výstižnejšími a pod. Skúsenosť, s ktorou sa delíte, je vzácna a zaslúži si byť oblečená vo vkusných vetách.