ÚVODNÍK (Juraj Gradoš) Keď je človek rozpoltený, necíti sa komfortne. Svedomie či akýsi vnútorný hlas sa mu často ozýva. Je v nepohode, neistý. Nemôže si vychutnať život. Ak to chce zmeniť, musí sa rozhodnúť, ku ktorému hlasu vo svojom vnútri sa prikloní. A hoci to urobí, ešte dlhý čas zvažuje, či urobil správne. Rozpoltenosť človeka ničí, berie mu chuť do života. A tak sa učí prežívať zo dňa na deň.
Ak sa dnes pozriem na seba a ľudí okolo, mám silný pocit, že sme tiež rozpoltení. Ba čo viac – rozštvrtení. Alebo ešte horšie. Jednoducho, sme rozbití. Ťažko sa hľadá chuť žiť, chuť do práce, chuť do školy, do učenia. Prečo? Čo sa zmenilo? Asi pred rokom v nemeckých médiách prebehla kampaň, ktorá vyzývala ľudí, aby doma ležali na gauči – leňošili, a tak boli hrdinami a chránili seba i iných od Covidu-19. U nás táto kampaň nebola, ale výsledok je veľmi podobný. Myslím si, že sme zleniveli. Trocha alebo viac – ťažko povedať. Spohodlneli sme. Ráno je problém vstať. Obdobne je problém prinútiť sa k monotónnej práci. K modlitbe. K sledovaniu liturgie na internete alebo v televízii. A už vôbec k tomu, aby sme sa aj náležite obliekli. Papučky, tepláky, možno aj pyžamo. Tak by sme do cerkvi nešli. Ale my sme doma. Alebo nie?
Svet sa zmenil, lebo sme sa zmenili my. A nie práve k lepšiemu. Prečo sa to stalo? No lebo na dobré či skôr na ľahšie sa veľmi rýchlo zvyká. Zvykli sme si na prácu z domu. Na vstávanie o deviatej, na raňajky, na siestu… Zvykli sme si na odpisovanie v testoch, na Ctrl + c pri úlohách z Wikipédie či od spolužiakov. Aj na posedávanie na mäkučkom gauči v teple domova pri zapnutom televízore, kde hlas kňaza a kantora miestami prerušil naše rozprávanie o načatej nedeli. A tak ako „leniví“ Nemci boli hrdinami, tak aj my sme často za menej práce mali rovnakú mzdu, ba ušetrili sme na doprave. Za odpisovanie sme dostávali jednotky a za debaty pri liturgii v zapnutom televízore spokojné svedomie.
Je to však dobré? Je to normálne? Necítite niekde nepohodlie, neozýva sa svedomie? Je normálne brať plat a vyhýbať sa práci? Je normálne odpisovať a neučiť sa? Je normálne „odsedieť na gauči“ 45 minút a mať konečne v nedeľu pokoj? Je. Už vidím, ako sa čudujete. No je. Ak nám nezáleží na čestnosti, na vedomostiach či na svätosti. Ak je chodenie do práce, školy či cerkvi povinnosť, ktorej by sa človek najradšej zbavil, tak sa nečudujem, že ľudia takto reagujú. No ak nie je, ak je to poslanie, ak je to hľadanie vedomostí a kráčanie po ceste svätosti, potom státie a prešľapovanie na mieste je pre nás utrpením. A otvorená fabrika, dielňa, kancelária či škola, alebo chrám budú pre nás balzamom na dušu. Ale za predpokladu, že nikoho neohrozíme.
Ale ako som v úvode napísal, veľa z nás sa cíti rozpoltených. To preto, lebo to lenivé „ja“ si zvyklo na pohodlie, ale svedomie či srdce nás volá k čestnosti, k zlepšeniu sa vo všetkých rovinách. A čím skôr prekonáme tento stav živorenia, čím skôr si vyzlečieme covidového človeka s jeho lenivosťou a oblečieme sa do Božieho odevu, tým skôr nájdeme v sebe chuť žiť, chuť pracovať, učiť a modliť sa. Chuť vyjsť z ulity uzavretosti a stretnúť sa tvárou v tvár s ľuďmi i s Bohom. Možno ešte na krátky čas budeme pre rúška čítať viac z očí než z pier, ale blíži sa čas, keď i rúška odídu do zabudnutia rovnako ako covidový človek.
