SVEDECTVO (Erik) Mám dvadsaťosem rokov. Bol som učiteľom telesnej a športovej výchovy na jednej katolíckej škole. Pochádzam z dediny neďaleko Prešova. Otec i mamka nás vychovávali k úcte k Bohu, ľuďom i sebe navzájom. Keď mi začiatkom roka kolegyňa povedala, že to bude prelomový rok, lebo som sa mal ženiť, ešte sme netušili, akú má pravdu. Vo februári mi tragicky zomrel iba päťdesiatjedenročný otec a neskôr v apríli babka. A v máji som už ja sám bojoval o život.

Bola sobota, pracoval som okolo domu. Po obede som šiel hrať futbal s deťmi, ktoré som trénoval. Po zápase som sa stretol so snúbenicou a kamarátmi, ktorí nás chceli pozvať na svadbu. Z dediny do mesta cesta ubiehala pokojne. Ako som však prechádzal mestom, uvidel som, ako istí podgurážení spoluobčania skáču a strašia ľudí. Tí zo strachu schádzali z chodníka priamo na cestu. Tu už zasa dostali strach šoféri a upozorňovali na seba trúbením. Nemohol som to nechať iba tak.

Odstavil som auto na krajnici a jasne som chlapcom povedal, že takéto ich správanie je neprípustné. Zdalo sa, že sa upokojili, a tak som pokračoval v jazde ďalej.

No niečo vo mne mi nedalo pokoj. Chcel som sa presvedčiť, že naozaj idú domov. Odstavil som auto a čakal. Keď dlhšie nešli, vystúpil som a vybral sa im oproti. Videl som ich znovu skákať do ďalších ľudí, najmä starších. Zavolal som políciu a rozbehol som sa k nim. Keď som prišiel bližšie, jeden z nich ku mne podišiel a kričal, aby som ho udrel. Vedel som, že týmto správaním chce vyprovokovať bitku. Pokojne som mu povedal, že ho neudriem, ale ak je taký frajer, nech so mnou počká na policajtov.

Vedľa nás zastavilo auto, vystúpil kamarát a podišiel ku mne. Zrazu som však pocítil vnútorné napätie, veľkú bolesť hlavy a napínalo ma. Točila sa mi hlava, nevedel som ani stáť.

Niekto zavolal sanitku. Ľudia okolo mi pomohli nastúpiť. Ešte som zaregistroval snúbenicu, ktorá čosi hovorila, ale už som jej ani poriadne nerozumel a nevedel odpovedať. Potom si už nič nepamätám.

Prebudil som sa až o niekoľko dní v nemocnici v Prešove a neskôr v Košiciach. V nemocnici som strávil štyri mesiace. Denne za mnou chodila snúbenica, mama a bratia. Veľmi často za mnou chodil kolega, kňaz zo školy, s manželkou. Opakovane ma pomazal olejom sv. Šarbela a niekoľkokrát mi priniesol aj Najsvätejšiu Eucharistiu. Tí všetci nechodili ku mne iba na návštevu. Chodili sa ku mne modliť. (pokračovanie v budúcom čísle)