RODINA (Juraj Gradoš) Človek nikdy nie je sám. Žijeme v koexistencii s množstvom drobných tvorov v našom tele. Aj s parazitmi. Ale čo je dôležité, aj s duchovnými bytosťami. A k všetkým týmto stvoreniam aj k ich tvorcovi máme vzťah.
Akoby bolo v našej prirodzenosti, aby bol tento vzťah založený na vlastnení. Skutočný vzťah (aj k zvieraťu) má byť založený na dávaní a nie na očakávaní. Ak sa dieťa naučí takémuto vzťahu k zvieraťu, o to ľahšie ho bude aplikovať vo vzťahu k ľuďom a aj k tomu najbližšiemu človeku v manželstve. Vlastnícky vzťah často používa zámená ako môj, moja, moje. Vypustenie týchto a podobných zámen v komunikácii s dieťaťom ohľadom zvierat odbúrava z jeho budúcnosti potrebu vlastniť, ovládať. Často to budujeme tým, že zviera používame ako vyprosený dar pod stromček, na narodeniny… Namiesto toho by sme ho mali dieťaťu predostrieť ako výsledok zodpovedného zváženia rodičov, ako naplniť túžbu dieťaťa. A už od počiatku budovať vzťah dieťaťa k zvieraťu nie na pocite vlastnenia, ale na zodpovednosti, na radosti z budúcnosti, z krásnych okamihov so zvieraťom.
Meno pre zviera
Človek od počiatku určuje pomenovanie veciam i živočíchom. Väčšina druhov žije v komunite – v stáde či svorke, kde sa často stráca individualita. Ak však zviera z tejto všednosti nejakým spôsobom vyčnieva, tak si ho človek všimol, a práve tento jeho vyčnievajúci znak sa stal pomenovaním zvieraťa – Rysuľa, Strakáč, Bodka… – jeho slovným odlíšením od ostatných bezmenných. No zviera môže vyčnievať aj silou vzťahu. Iný vzťah máme so zvieraťom, ktoré je niekde „uzavreté“, iný s tým pri našich nohách. A tak zvykneme aj tieto blízke zvery pomenovávať buď podľa ich fyzických, či iných charakteristických vlastností, alebo podľa vlastnej tradície.
Takéto pomenovanie v prípade zvierat, ktoré nekončia „na pekáči“, je výrazom pevnejšieho vzťahu, väčšej ochrany a zodpovednosti. Na druhej strane sa dnes do skupiny zvierat v tesnej blízkosti človeka dostávajú aj úžitkové zvieratá, najmä králiky. Pri voľbe takéhoto „domáceho maznáčika“ by mali rodičia zvážiť aj jeho budúcnosť. Inak môžu čeliť paľbe otázok a často aj nenávisti zo strany dieťaťa. Najmä ak jeho Duško skončí dusený na pekáči. Pri silných väzbách malého dieťaťa na zvieratko by tam nemal skončiť žiadny „Duško“. Malé deti totiž majú tendenciu si domýšľať a byť vzťahovačné. To môže viesť k traume, ktorá sa bude ťahať roky.
Starostlivosť o zvieratá
Vzťahy dieťaťa s hospodársky chovanými zvieratami netreba budovať na citovej blízkosti, na spoločných „zážitkoch“, ale na zodpovednosti za zvieratá a tým aj za rodinu. A s tým úzko súvisí starostlivosť o zvieratá. Každé zviera potrebuje dýchať, jesť, piť a spať. Potrebuje bezpečie a istú formu pohodlia. Ak mu to dáme, odzrkadlí sa to v hospodárskom výsledku nášho snaženia.
Malé dieťa sa však nevie postarať samo o seba, a teda ani o zvieratá. Časom však v starostlivosti o seba bude stále sebestačnejšie. Je dobré, ak chováme zvieratá, aby podobne rástlo aj v starostlivosti o zvieratá. Nenútiť ho, neurčovať všetko do detailov – určiť bezpečné mantinely a pravidlá, a v tomto priestore pri starostlivosti o zviera nechať dieťa voľne sa pohybovať. Nechať ho určiť, ktorému králikovi sa dá zvyšný kúsok mrkvy. A zároveň vysvetliť, že aj ostatné musia dostať svoje jedlo. Na jeho vlastnom smäde ho učiť, že aj zvieratká musia piť, aby prežili. Na jeho potrebe ísť vonku šantiť a behať ho učiť potrebe psa ísť na prechádzku… A pri tom všetkom ho sprevádzať.
Najprv tak, že dieťa sprevádza nás. Pozerá, učí sa. Sem-tam môže priložiť ruku k dielu. Časom mu dovolíme prevziať primeranú časť zodpovednosti. Nakŕmiť jedného králika, podržať vôdzku, naliať mačke mlieko… Stále pod blízkym dohľadom. Ak to dieťa zvládne, pochváliť ho. Ak zaváha, zneistie, neurobí dokonale – povzbudiť ho. Nekarhať, neukázať, že „ja to viem“, ale ponúknuť mu pomoc. A postupne sa vzďaľovať. Ako Ján Krstiteľ hovoril: „On musí rásť a mňa musí ubúdať.“ (Jn 3, 30) Nechať ho samého vykonávať činnosť. A ak zlyhá, často sa uchyľujeme do extrémov. Buď to urobíme sami, alebo dieťa potrestáme. Mali by sme ho však učiť niesť následky. No mal by ich poznať vopred. Inak ich bude vnímať ako trest. Mal by vedieť, čo nasleduje, ak zlyhá, ak zabudne. A najmä – mal by vedieť, že nie je na to sám. Že ak poprosí o pomoc, dostane sa mu jej. Takto časom prevezme plnú zodpovednosť.
Zvieracie nebo
Každý tvor na Zemi má čas príchodu i odchodu. Je čas narodiť sa i umrieť. Kým to prvé je spájané s nedočkavou zvedavosťou, to druhé často so sklamaním a smútkom. A to aj vo vzťahu k zvieratám. Koniec v ich prípade môže byť daný prirodzene či ako následok choroby a úmyselne ako následok potreby človeka.
To druhé zvykne byť omnoho jednoduchšie. Dobrý gazda vie zužitkovať z hospodárskeho zvieraťa skoro všetko. Čo sa nedá, nemalo by sa len tak povaľovať „po dvore“. Nejde tu iba o estetický či hygienický deficit, ktorý tým vzniká. Pohodené zvyšky mŕtveho zvieraťa nie sú pekné a môžu u detí vyvolať negatívny postoj k mäsu. Alebo takéto naše nemiestne správanie vyvolá u dieťaťa agresivitu voči zvieratám. Tak či tak spôsobíme namiesto výchovy traumu.
Ako na to? Jednoducho – odniesť zvyšky do kafilérie. Je dôležité, aby sme dieťaťu neklamali a vždy mu povedali pravdu takým spôsobom, ktoré bude schopné pochopiť. O to viac, ak ide o ukončenie „vzťahu“ so zvieraťom, ktoré bolo súčasťou jeho života. Je dôležité, aby sme sa neuchyľovali k extrémom. Na jednej strane k čisto racionálnemu prístupu a na druhej ku klamstvu. To, ako naložíme s uhynutým domácim zvieraťom, by malo byť výsledkom rozpravy v domácnosti, dohody, kde budeme ako rodičia rešpektovať citovú väzbu a potrebu dieťaťa, a ono bude rešpektovať nami predložené argumenty a dôvody. A to všetko vo vzájomnej láske.
Pri úmrtí „milovaného zvieratka“ netreba pozornosť dieťaťa upriamovať na zviera, ale na jeho vlastné prežívanie tejto traumy. Namiesto ľútosti by malo byť uprednostnené pochopenie, zdieľanie bolesti. Rodič by nemal podľahnúť citom dieťaťa a mal by si zachovať chladnú hlavu. Byť zodpovedný k rodine, k jej životu a zdraviu a podľa toho konať. Klamstvá o „zvieracom nebi“ by mali nahradiť slová o spomienkach v srdci dieťaťa. Slová o večnom živote zvieraťa upriamenie na to, že kým si naň bude rodina pamätať, bude jej „súčasťou“. Ak sa zvieratko uloží do zeme v záhrade, netreba ho nijako „označovať“. Skôr dieťaťu vysvetliť kolobeh života.
Na uloženie mŕtveho zvieraťa treba vybrať pokojné miesto. Nie preto, aby sme mu zabezpečili pokoj, ale aby v pokoji a bez ďalších zranení postupne odišlo z mysle dieťaťa. Nie je dobré jedno zviera hneď nahradzovať druhým. Treba dieťa nechať prežiť citovú bolesť a ukončiť ju. A potom, ak to zvládne a samo o to požiada, dopriať mu nového spoločníka.
SVEDECTVO:
Naše zvieratká nemajú mená. Teda okrem Belly, našej malej sučky, rasy orech valalský, ktorej matku som našiel raz na farskom dvore, keď som sa vrátil z liturgie. Bella je náš miláčik, no nemala to ľahké, keď vyrastala popri dvoch malých deťoch. Zato dnes neublíži nikomu, nieto ešte dieťaťu. Ani vtedy, keď ju to dieťa uhryzne do ňufáka. Radšej sa otočí a odíde. To je reálna situácia, ktorú sme zažili a na vlastné oči videli. Je proste baby friendly. Na druhej strane je krásne vidieť dieťa, ktoré drží svoje obľúbené šteniatko na rukách a podáva ho so slzami v očiach jeho novým majiteľom so slovami: „Nech sa páči a nech sa má u vás dobre.“ Aj takto sa dá vpísať do detského srdiečka, že je lepšie či blaženejšie dávať, ako prijímať. (Vladislav Marčák)
