ROZHOVOR (Ján Maras) Elena Perháčová (77) je vedúcou folklórneho súboru Slovinky v Slovinkách, ktorá sa taktiež stará o zachovanie tradícií a zvyklostí v obci Slovinky. Má už za sebou niekoľko vystúpení na Slovensku aj v zahraničí. Anna Perháčová, rod. Lučanská (76), je matkou a čerstvou babkou. Pracovala ako vedúca jedálne a teraz si vychutnáva dôchodok.
Pôstne obdobie v Gréckokatolíckej cirkvi predstavuje štyridsaťdňové putovanie a prípravu na veľký sviatok Paschy , keď sa na Utierni Vzkriesenia slávnostne zaspieva Christos voskrese. Pôstne obdobie je však aj časom pokánia a okrem odriekania si jedál je časom pokory či poníženosti. O tom dobre vedia aj veriaci z obce Slovinky. V päťdesiatych rokoch bolo pôstne obdobie u nich časom veľkej pokory, ale aj časom, keď sa gréckokatolíci spojili a spoločne modlili. Aj napriek krivdám a ranám, ktoré ostali v srdciach veriacich, dnes slzy predstavujú spomienky a úsmev nádej, že nič nie je nemožné tým, ktorí veria.
Ako si spomínate na svoje detstvo počas pôstneho obdobia?
Pamätám si, že v tých časoch bol veľmi prísny pôst, mohli by sme povedať, že sa nejedlo skoro nič. Neboli žiadne zábavy, a dokonca aj vtedy, keď sme išli s kravami na pašu, nám mamka zakázali spievať. Na to bol čas na fašiangy – vtedy sa ešte čo-to pospievalo, pojedlo i vypilo.
Dakedy sa po celej dedine chodilo s harmonikou i po bubnovaňu. Znamenalo to, že sa vzali bubny a chodilo sa po celej dedine, kde sa bubnovalo, spievalo a celá dedina žila, lebo sme vedeli, že čoskoro bude pôst a nič také sa robiť nebude.
U nás doma sme všetok riad a hrnce čistili popolom, upratovalo sa všetko od piecky až po samotný dvor. Taniere sa umývali popolom preto, aby sa nepoužívali, keďže sa nevarilo a mal byť pôst. Väčšinou sme prísny pôst dodržiavali v pondelok, v stredu a v piatok.
Aké jedlá ste počas pôstu mohli jesť?
Jedlá v tých dňoch boli naozaj skromné. Vzhľadom na tú dobu, keď nebolo toľko vymožeností ako teraz, sme počas troch dní v týždni jedli chlieb s olejom či soľou a v ostatné dni zemiaky či zapečenú ryžu na oleji. Často sa stalo, že počas celého pôstneho obdobia sme vôbec nejedli mäso, pretože ho toľko nebolo. Niekedy zas bolo málo syra či mlieka.
Ako to bolo so slávením svätých liturgií počas pôstu v päťdesiatych rokoch?
Do cerkvi sa chodilo pravidelne, občas sme dokonca chodili aj do vedľajšieho mesta, do Krompách. Päťdesiate roky boli ťažkým obdobím. Vtedy sme sa niekedy do cerkvi ani nedostali a často sme sa stretávali pri Kaplnke Nanebovzatia Panny Márie. Ak prišiel kňaz (pretože v tých časoch boli Slovinky iba spravované excurrendo), občas sa tam slúžili aj sväté liturgie. V deväťdesiatych rokoch k nám dochádzal otec Vasil Kormaník z Kojšova. Neskôr ho vystriedal otec Milan Mojžiš, ktorý naozaj bez prestania prichádzal k nám každý deň, aby s nami mohol slúžiť či vysluhovať nám svätú spoveď, ktorú sme v tých časoch veľmi potrebovali.
Ako často ste sa ako veriaci stretávali?
Stretávali sme sa každý deň, niekedy v dome, kde sme sa spolu modlili ruženec, alebo pri spomínanej kaplnke, a keď nebola svätá liturgia, spievali sme žalmy a v piatky sme sa modlili molebeny alebo Ježišovu modlitbu. Neskôr sme sa už modlili aj krížovú cestu. Každú nedeľu sme sa s dievčatami vybrali ku krížu a tam sme hodinku pobudli a spievali piesne. Keďže v Slovinkách máme postavených veľa krížov, každú nedeľu sme išli k inému krížu. Pamätám si, že každú tretiu pôstnu nedeľu sme chodili až ku krížu, ktorý je postavený na kopci, na rozhraní medzi Slovinkami a Helcmanovcami.
Pani Elena, aké piesne ste zvykli pri krížoch spievať?
Keďže sa nemohli spievať žiadne veselé piesne, boli to žalostné piesne, typické pre pôst. Boli to ľudové piesne, ktoré sme sa naučili od starých rodičov. Občas sa stalo, že sme sa aj navzájom učili nové piesne od starých materí. Zväčša išlo o rusínske ľudové piesne, aj keď je pravdou, že medzi nimi sa našli aj ukrajinské piesne. V tých časoch bola vyše polovica Slovinčanov Rusíni. Spievali sme O, krížu, krížu presvjatyj, na ňim Ježiš raspjatyj či O, krížu, krížu strašlivyj , zri dušy na drevo kresta, alebo Dnes vysiť na drevi.
Pani Anna, ako vyzeral u vás doma týždeň pred Paschou?
Celý týždeň sa všetko chystalo. Čistili sme košíky a vešali ich na plot, aby vyschli, údili sme klobásy, šunku, robila hrudka či piekla „paska“, chlebík s tvarohovou plnkou. Taktiež sa zvykla chystať hrudka syra či masla, na ktoré sme kreslili kríž. Ten týždeň bol náročný, pretože sme sa toho jedla nemohli ani dotknúť, hoci voňalo po celom dome. Moja mamka často hovorili: „V piatnicu treba variti šunku, to je pust, že se zatrimeš!“ ( Smiech ) V nedeľu sa už o tretej ráno išlo na Utiereň Vzkriesenia, kde sa robil sprievod okolo cerkvi a spoločne sa spievalo Christos voskrese. Potom nasledovala svätá liturgia, kde sa posvätili jedlá.
Ako si spomínate na Svetlý pondelok po Pasche?
V nedeľu poobede sme všetky dievčatá žehlili a škrobili kroje, aby boli v pondelok ráno krásne nariasené. V pondelok ráno sme išli do cerkvi na svätú liturgiu a potom sme všetci utekali domov, lebo sme vedeli, že sa treba nachystať. V ten deň sa nesedelo doma, všetci vyšli von, chodilo sa po dedine, chlapci a chlapi chodili v krojoch s korbáčmi a harmonikou, oblievali dievčatá, no potom na druhý deň všetky dievčatá v krojoch naháňali chlapcov a oblievali ich.
Ako prežívate pôstne obdobie teraz, keď si porovnáte vaše detstvo so súčasnosťou?
Musím povedať, že je to veľký rozdiel. Vtedy to boli aj časy strachu, neistoty a samoty, pretože nám chýbal duchovný otec. Aj keď sme sa stretávali, chýbalo nám to. Jedno vieme, že teraz tento pôst prežívame duchovnejšie. Tešíme sa, že prišli do našej farnosti kňazi, ktorí nám vysvetľovali a naučili nás stále niečo nové. Ako napríklad liturgie vopred posvätených darov, ktoré sme kedysi nepoznali. Práve preto sa tešíme, že dnes môžeme prežívať tento pôst duchovnejšie.
Aké je jedlo typické pre Slovinky?
No jednoznačne beliš. Beliš sa robí v Slovinkách dlhé roky a odovzdáva sa z generácie na generáciu. Beliš je vlastne slaný koláč a niekedy sa k nemu zvyknú robiť aj údené rebrá. Robieva sa na svadby, na fašiangy pred pôstom alebo keď sa koná zábava, či veselica. Recept na beliš je veľmi jednoduchý. Urobí sa kysnuté cesto, plnka zo zemiakov, bryndze a kôpru. Potom sa z cesta urobí bochník a do stredu sa dá plnka z varených zemiakov, bryndze a kôpru. Cez plnku potom treba preložiť cesto a rukami ho vytlačiť na celý plech. Potom už len pečieme v rúre pri teplote 200 stupňov. Nad týmto jedlom už nejeden človek vypustil slinu. Pamätám si, že raz, keď k nám zavítali skauti z Talianska a my sme im priniesli beliš, na druhý deň nás prosili, aby sme im znova urobili tú „slovinčiansku pizzu“.
Viete, že:
Číslo 40 má podobne ako čísla 3, 7, 9 už od najstarších biblických čias symbolický význam. Preto sa dostalo do predpaschálneho pôstu skôr v symbolickom ako v doslovnom chápaní. Zmienky v Starom zákone: štyridsaťdňová potopa (Gn 7, 4); štyridsaťročné putovanie Izraela po púšti (Nm 14, 33); štyridsaťdňový pôst Mojžiša predtým, než dostal od Boha tabule Zákona (Ex 34, 28); štyridsaťdňové putovanie proroka Eliáša na horu Horeb (1 Kr 19, 8). Zmienky v Novom zákone: na štyridsiaty deň Jozef a Mária priniesli dieťa Ježiša do chrámu (porov. Lk 2, 22); Ježiš sa štyridsať dní postil na púšti (Mt 4, 2); Ježiš sa štyridsať dní po svojom vzkriesení zjavoval na zemi (Sk 1, 2).
