TÉMA (Ľuboš Pavlišinovič) Jednou z kľúčových doktrín Gréckokatolíckej cirkvi je viera, že Boh je Stvoriteľom a Pánom neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného. Jeho moc je neobmedzená a panuje aj nad smrťou. Podobným spôsobom môžeme vnímať aj Ježišovo zmŕtvychvstanie, ktoré je základným kameňom viery nielen nás gréckokatolíkov, ale aj všetkých kresťanov na svete.
Zmŕtvychvstanie či vzkriesenie je hlbokým symbolom víťazstva nad smrťou. Je preto prirodzené, že naša pozornosť sa automaticky uberá ku Kristovej Pasche, k jeho prechodu zo smrti do života, čo je aj základnou črtou našej východnej liturgie. Pri tom všetkom je však dôležité všimnúť si nielen samotné zmŕtvych-vstanie Krista, ale aj ďalšiu skoro desiatku vzkriesení biblických postáv. Všetky tieto postavy predstavujú úžasný zázrak a zároveň ukazujú, že Boh, ktorý je sám zdrojom života, je schopný dávať život komukoľvek – dokonca aj po smrti.
V samotnom Starom zákone je priamy odkaz na vzkriesenie, teda prinavrátenie niekoho späť do života po fyzickej smrti, len veľmi zriedkavý. Môžeme v ňom nájsť pasáže, ktoré hovoria buď o Božej moci vykúpiť ľudí z moci smrti, alebo o moci priviesť ľudí späť z podsvetia, alebo vyviesť z hrobu. Svätopisci často využívali motív spánku ako metaforu pre smrť, a tak môžeme nájsť starozákonné pasáže, ktoré naznačujú tému vzkriesenia skrze slovné spojenie „zobudenia sa zo spánku“. V každom prípade, text Starého zákona sa dotýka nanajvýš všeobecnej Božej sily a schopnosti zachrániť človeka pred smrťou alebo zvýrazňuje Božiu moc nad smrťou, či Božie finálne víťazstvo nad smrťou v eschatologickom rozmere. S prihliadnutím na tento fakt je tak zrejmé, že téma vzkriesenia nie je v Starom zákone prominentná, čo však neznamená, že by absolútne absentovala. Samotný zoznam konkrétnych vzkriesení jednotlivcov je však preto veľmi krátky. V Starom zákone môžeme nájsť tri miesta, ktoré explicitne opisujú konkrétne vzkriesenie, pričom všetky tri sa viažu k osobám Eliáša a Elizea v Prvej a Druhej knihe kráľov.
Mladík zo Sarepty
Prvý príbeh vzkriesenia konkrétnej osoby môžeme nájsť v sedemnástej kapitole Prvej knihy kráľov. Ide o miesto, kde na scénu po prvýkrát prichádza postava proroka Eliáša. Samotný akt vzkriesenia je vsadený do scény odohrávajúcej sa v meste Sarepta. Prvá polovica zachytáva Eliášov príchod do Sarepty, kde sa o neho na Boží pokyn má postarať istá vdova. Tá len veľmi neochotne pripravuje z posledných zásob chlieb pre Eliáša. Pripomína mu totiž, že sa práve chystala pripraviť posledné jedlo pre seba a pre svojho syna a následne boli pripravení zomrieť. Boh však skrze Eliáša odmieňa túto vdovu a zázračne rozmnožuje múku aj olej.
Druhá polovica scény v Sarepte sa začína tragickou správou o chorobe syna spomínanej ženy. Stav bol natoľko vážny, že chlapec prestal dýchať. Vtedy opäť prichádza na scénu Eliáš, ktorý berie chlapca na ruky a vystupuje s ním do hornej izby, kde býval. Scéna pokračuje vo veľmi dramatickom štýle, keď Eliáš doslova kričí a volá k Bohu: „Pane, môj Bože, chceš aj ženu, u ktorej som hosťom, urobiť nešťastnou, že usmrcuješ jej syna?“ Eliáš sa vskutku stáva obhajcom tejto ženy a prie sa s Bohom vo forme výčitky. Štýl, akým sa Eliáš rozpráva s Bohom, sa výrazne mení.
Zatiaľ čo doteraz mohol čitateľ vnímať Eliáša ako Božieho vyslanca, ktorý sa bezvýhradne odvolával na Pánove slová, v tejto chvíli sa karta obracia a z Eliášových úst vychádza výkrik ako priama zúfalá prosba k Bohu. Po tomto zvolaní sa Eliáš trikrát vystiera nad chlapca a opäť prednáša prosbu k Pánovi. Modlitba bola vyslyšaná a chlapcova duša sa vrátila do jeho tela. Eliáš ho znovu berie na ruky, schádza dole a odovzdáva ho matke.
Ak si porovnáme obe tieto scény z mesta Sarepta, teda rozmnoženie múky a oleja, ako aj vzkriesenie chlapca, je zaujímavé všimnúť si niekoľko oporných bodov, v ktorých sa oba príbehy dopĺňajú. Prvým bodom je motív blízkosti smrti. V prvej scéne vdova hovorí Eliášovi, že už je stotožnená s tým, že zomrie ona aj jej syn, keďže už majú len za hrsť múky na posledné jedlo. V druhej scéne je motív smrti bezprostredný, chlapec prestal dýchať a Eliáš sa pýta Boha, prečo ho usmrcuje. A rovnako v prvej, ako aj v druhej scéne je toto nebezpečenstvo, resp. prítomnosť smrti odvrátené skrze Eliáša. Zároveň však zdôrazňujem slovné spojenie „skrze Eliáša“. Je to totiž Boh, kto v obidvoch prípadoch koná. V prípade rozmnoženia oleja a múky Eliáš zvýrazňuje autoritu Boha odvolávaním sa na jeho slová: „Lebo toto hovorí Pán, Boh Izraela: Múky z hrnca neubudne…“ A neskôr svätopisec opäť podčiarkuje túto skutočnosť slovami: „Múky z hrnca neubudlo a z krčaha nechýbal olej podľa Pánovho slova, ktoré povedal prostredníctvom Eliáša.“
V prípade druhého zázraku je intervencia samotného Boha ešte viditeľnejšia. Či už na základe toho, že Eliáš prosí Boha, aby konal, alebo aj skrze opis vzkriesenia, ktoré sa začína slovami „Pán vyslyšal Eliášov hlas“. Je dôležité vnímať, že v osobe Eliáša sa sprítomňuje Božia aktívna moc, hoci sa to môže zdať spočiatku nejasné. Na samotnom postoji vdovy – matky chlapca – možno vidieť uvedomenie si Božej moci. Pri prvom zázraku svätopisec poznamenáva, že „šla a urobila podľa Eliášovho slova“, pričom to bolo slovo Pánovo, ale len vyrieknuté skrze Eliáša. Na konci druhého zázraku však už jasne zvýrazňuje Božiu autoritu, keď poznamenáva: „Teraz už viem, že si Boží muž a že Pánovo slovo, ktoré máš v ústach, je pravdivé.“ Aj skrze toto vyznanie môžeme vnímať, že je to Boh, kto koná na prvom mieste. Je to náš Pán, kto vzkriesil chlapca. A postoj vdovy pozýva aj nás, aby sme dozrievali v uvedomovaní si Božieho konania v našich životoch.
Chlapec zo Sunamu
Druhé vzkriesenie konkrétnej osoby, ktoré je zaznamenané v Starom zákone, môžeme nájsť v Druhej knihe kráľov vo štvrtej kapitole. Hlavnou postavou tohto príbehu je prorok Elizeus, ktorý bol žiakom a chránencom proroka Eliáša. Bol to Elizeus, kto prevzal plášť po Eliášovi po tom, ako bol vzatý na ohnivom koči do neba. Svätopisec tak vníma Elizea ako pokračovateľa Eliášovej tradície. Spočinutie Eliášovho ducha na Elizeovi je viditeľné aj v jednotlivých príbehoch, ktoré nesú veľmi podobné znaky a štruktúru.
Druhé vzkriesenie sa odohráva meste Sunam, v dome bohatého manželského páru, kde sa Elizeus z času na čas zastavil a občerstvil na svojich cestách. Po čase sa žena spolu s manželom rozhodla vyčleniť jednu izbu na poschodí len pre Elizea, pretože vnímala, že je to Boží muž. Elizeus ju na znak vďaky požehnal a ona počala svojho prvorodeného syna, keďže predtým boli bezdetní. Po istom čase, keď už chlapec podrástol, text Písma opisuje dramatickú scénu, v rámci ktorej sa chlapec sťažuje na bolesť hlavy, čo vyvrcholí až jeho smrťou v matkinom náručí. Tá jeho mŕtve telo odnesie do hornej izby, ktorú dávnejšie vyhradili pre Elizea. Následne neváha a hneď ide na osliatku na horu Karmel za Elizeom. Na jej prosbu sa Elizeus rozhodne vrátiť do jej domu. Ešte predtým však dopredu pošle svojho sluhu so svojou palicou, ktorú má priložiť na hlavu chlapca. Sluha sa však vracia so zlou správou. Chlapec sa neprebral. Po príchode Elizeus prichádza do svojej hornej izby, kde sa zatvorí len s telom chlapca. Modlí sa k Bohu, skláňa sa nad chlapca a dotýka sa jeho pier, očí a rúk. Chlapec ožíva. Elizeus k sebe volá matku a odovzdáva jej chlapca, tá sa klania až k zemi, berie chlapca a odchádza.
Keď si porovnáme obe vzkriesenia, môžeme vidieť, že obidve sa odohrávajú v hornej izbe. Tak Eliáš v Sarepte, ako aj Elizeus v Suname vzkriesili človeka v izbe, kde prebývali, teda v intímnom, uzavretom priestore. V obidvoch prípadoch išlo o chlapca, o syna, o jedináčika, čo ešte viac podčiarkuje naliehavosť situácie. Obidvaja Boží muži sa skláňajú nad telesnú schránku chlapcov, čo slúži ako konkrétne gesto. Toto gesto je sprevádzané modlitbou. Zatiaľ čo v prípade Eliáša ju svätopisec zaznamenáva v priamej reči, u Elizea nás o tom len stručne informuje. Je zaujímavé si všimnúť, že ani jeden z dvojice prorokov nevykonáva obetu, čo je pre toto obdobie dosť nezvyčajné. Samotné vzkriesenie je vykonané len skrze gesto a modlitbu. Absencia obety môže mať dve vysvetlenia. Môže ísť o anachronizmus, to znamená, že v čase, keď boli spísané tieto príbehy, sa v Izraeli už obety nevykonávali, a preto neboli zakomponované do príbehu. Druhým dôvodom pre vynechanie obety môže byť zvýraznenie dôležitosti modlitby ako prostriedku na sprítomnenie Božej moci. V každom prípade, obe tieto vzkriesenia demonštrujú Božiu moc nad smrťou skrze modlitbu Božích mužov v čase osobnej tiesne postihnutých.
V hrobe Elizea
Tretí a posledný príbeh vzkriesenia konkrétnej osoby v Starom zákone sa nachádza tiež v Druhej knihe kráľov. V trinástej kapitole sa dozvedáme o tom, že Elizeus zomrel a jeho telo pochovali. Nezávisle od tejto informácie nám svätopisec oznamuje, že v tom čase prišli do krajiny moabskí zbojníci. Po istom čase zomrel neznámy muž, a keď ho pozostalí šli pochovať, uvideli moabských lupičov, a tak telo len rýchlo hodili do hrobu Elizea a odišli. Zázrak vzkriesenia nastal vo chvíli, keď sa telo mŕtveho muža dotklo Elizeových kostí, a on ožil a postavil sa na nohy.
Tento tretí príbeh vzkriesenia sa od predošlých dvoch odlišuje v niekoľkých bodoch. Zatiaľ čo v prvých dvoch prípadoch bola Božia činnosť jasne podčiarknutá skrze jeho slová alebo modlitbu k nemu, v tomto treťom prípade nie je Božia intervencia explicitne zvýraznená. Zatiaľ čo v obidvoch predošlých príbehoch vzkriesenia boli jadrom zázraku modlitba a gesto Božieho muža, v poslednom prípade stojí v centre pozornosti len gesto – dotyk mŕtveho s ostatkami Elizea. Tak gesto, ako aj modlitba boli úmyselné akcie zo strany Eliáša či Elizea a oni sami vykonali pohyb smerom k mŕtvym chlapcom. V prípade muža hodeného do hrobu bol pohyb paradoxne vykonaný zo strany mŕtveho smerom k Božiemu mužovi, resp. k jeho ostatkom, a samotná akcia bola vykonaná neúmyselne, keďže ho pozostalí hodili do hrobu zo strachu pred približujúcimi sa lupičmi. Vo všetkých troch prípadoch sa zázrak vzkriesenia odohráva v uzavretom priestore, čo môže symbolizovať intimitu a Božiu blízkosť. Ale zatiaľ čo v prípade prvých dvoch vzkriesení to bolo vyvýšené miesto (horná izba v dome), v poslednom prípade to bolo miesto smerujúce dolu (hrob).
Ako môžeme sledovať, jednotlivé príbehy majú na jednej strane podobné spoločné črty, ale sú v istom pohľade aj rôznorodé, čo zvýrazňuje Božiu univerzálnu moc nad smrťou. Vzkriesenie tak nie je limitované len špecifickým gestom alebo konkrétnou osobou človeka, ktorý sa prihovára k Bohu, ale naopak, Boh panuje nad smrťou a svoju moc vykonáva kdekoľvek, či už v hornej izbe, alebo dole v hrobe, skrze modliaceho sa Božieho muža alebo skrze jeho relikvie. Boh nenadržiava nikomu, vzkriesil tak syna chudobnej, ako aj syna bohatej, či úplne anonymného muža. Boh je všetko pre všetkých. A práve táto všeobecnosť a univerzálnosť Božej moci nad smrťou, ktorú môžeme vnímať zo vzkriesení v Starom zákone, sa ukazuje aj v Ježišovom zmŕtvychvstaní. Ježišovo víťazstvo nad smrťou je totiž rovnakým spôsobom víťazstvo nás všetkých.