Otázka:
„Prečo sa vo východnom obrade toľko žehná?“
Michal Galmus, kňaz vo farnosti Košice-Furča
Ježiš Kristus nás zachránil spod vlády hriechu a smrti. Vykonal to skrze ukrižovanie, smrť a vzkriesenie. K tejto moci sa hlásime tým, že na sebe zobrazujeme znak kríža. Dotýkame sa čela, aby sme osvietili svoj rozum; hrude, aby sme osvietili svoje city; pravého a ľavého ramena na osvietenie skutkov. Žehnať sa treba na začiatku modlitby, počas nej i pri zakončení, ale aj vtedy, keď sa priblížime k posväteným miestam či predmetom, a vo vážnych chvíľach svojho života: v nebezpečenstve, v smútku, v radosti… Vo východných cirkvách sa žehnáme často, no keď vieme, o aké milosti a posvätenie ide, nie je to problém. Zvláštne by sa bolo v tomto posvätnom úkone nejako obmedzovať. (Ex 34, 14)
Ján Maras, seminarista, animátor a redaktor časopisu Slovo
Vo východnom obrade sa toľko žehnáme preto, lebo neustále si máme pripomínať, čo je cieľom nášho života. Nejde len o znak kríža, ale o samotné theosis, čo v preklade z gréčtiny znamená zbožštenie sa. Nehovoríme tu však o snahe stať sa samotným Bohom, ale byť ako Boh, neustále prijímať Boží život. No dobre vieme, že naša slabá prirodzenosť nám to občas nedovoľuje, svojimi hriechmi a pádmi ničíme Boží obraz v nás. No modlitbou sa dokážeme znova priblížiť k Bohu. Keď sa žehnám, neustále si spomínam na slová svätého apoštola Pavla, ktorý hovorí, že už nežije on, ale v ňom žije Kristus, a život, ktorý žije v tele, žije vo viere v Božieho Syna, on ho miluje a vydal zaňho seba samého. (Gal 2, 20)
Veronika Krauszová, študentka pre primárne vzdelávanie
„V mene Otca i Syna, i Svätého Ducha. Amen.“ Tieto slová spájajúce sa s gestom kríža učíme ako základ už malé deti. Považujeme ich za gro, ktoré by mal mať osvojené každý kresťan. Znakom kríža rukou na svojom tele dávame nielen sebe, ale aj druhým vedieť, že sa nehanbíme vyznávať ukrižovaného Krista. Východný obrad, ako každý, má svoje špecifiká. Jedným z nich je, že sa možno viac žehnáme. Každým prežehnaním sa opätovne môžeme ponárať do Božej lásky. Ja to považujem za úžasné gesto, ktoré treba neustále opakovať a vzdávať tak Bohu úctu, a nebrať to ako povinnosť, ale ako súčasť modlitby. (Gal 6, 14)