SLOVO NA ÚVOD (Juraj Gradoš)
Dnes sa v strede našich cerkví nachádza vyložený kríž. Ten Kristov. Ten, na ktorom dobrovoľne zomrel. Nie z povinnosti, ale z lásky k Bohu a k nám. Bolestivo, v boji sám so sebou. S túžbou žiť. Veď práve táto túžba po živote nás vie i v okamihu smrti vyburcovať k vypätiu všetkých síl, aby sme si zachránili život. Vnímame ho ako to najcennejšie, čo tu na zemi máme.
Kríž nebol Kristovi príjemný. Nebola to ľahká perina, ale tvrdé, drsné drevo, pod ktorým na kamenitých uliciach dávneho Jeruzalema trikrát padol. Dostal sa tak medzi tvrdý špinavý kameň a mŕtve drevo stromu. Jeho nosenie bolo vyčerpávajúce. Nie ako tie naše krížiky na zlatých retiazkach. Okrem fyzickej bolesti Ježiš znášal aj pohanenie. Smiali sa mu, vysmievali sa. Hovorili: Zbav sa kríža! Zostúp z neho! Bolo to naozaj hrozné.
Ale ak je Ježiš Kristus vzorom pre nás, ako je to s nami? Aj my máme takto trpieť? Aj nás to má bolieť? Aj my máme byť vysmievaní? A vlastne, aký kríž to máme pred týmto svetom niesť? Veľa otázok. Odpoveď visí na dreve toho kríža pred skoro dvomi tisíckami rokov. Je ňou Kristus. On všetku túto bolesť, to poníženie, únavu a vyčerpanie, i to pohŕdanie a výsmech prijal z lásky. Nie k sebe, ale k Bohu, k nám.
Pred pár mesiacmi mediálny éter zaplavilo video z Nemecka. Oficiálne posolstvo nemeckej vlády, ktorá sa vo videu snažila apelovať na ľudí, aby ostali doma – na gauči, pred televízorom, v posteli. Aby leňošili a neroznášali vírus Covid-19. Alebo aby sa ním nenakazili. A to bolo ukázané ako hrdinské. Hrdinom však nie je ten, kto je lenivý. Ten, kto presedí z pohodlnosti celý deň pred monitorom a sleduje filmy alebo hrá hry. Hrdina je ten, kto nasleduje Krista na jeho krížovej ceste. Nie v sprievode, ale tak, že robí to, čo Kristus. Z láskou berie na seba kríž pre záchranu iných.
A ak aj neberieme do úvahy duchovný rozmer, život je Božím darom, ktorý máme chrániť. Život vo všetkých podobách a formách. Prirodzene, aj ľudský život. A možno najmä ten. Od počatia po prirodzenú smrť. Už rok môžeme kráčať za Kristom. Či vedľa neho. S ním prežívať bolesť, utrpenie, vyčerpanie a výsmech. Na tej našej krížovej ceste. Netlačí na nás ťažké drevo kríža, ale maličký organizmus – koronavírus Covid-19. Ale aj ten nás dokáže dostať do kolien. Stačí si spomenúť, aké je vyčerpávajúce nosiť rúško. Skoro vždy a všade. No lekári a zdravotníci nosia hodiny denne skafandre. Ako sa ťažko cez to rúško dýcha. No za mnohých chorých musia dýchať prístroje. Ako mnohí spochybňujú existenciu ochorenia. A vlastne často ani my sami si nie sme ním a jeho silou istí. A tak sa obzeráme, či sa z nás, keď si nasadzujeme rúško, niekto pohŕdavo nesmeje. A najnovšie, aké je morálne ťažké rozhodnúť sa nechať sa zaočkovať tým, čo je k dispozícii.
Ak to robíme, aby sme si sami zachránili život, konáme síce dobre, ale málo. Ak ho chránime, aby sme sa vlastným nakazením nechtiac nestali roznášateľmi vírusu vo svojej rodine, na pracovisku, v prírode, v obchode či cerkvi, ak to znášame z lásky k iným, vtedy konáme viac než len nutné dobro. Nesieme Kristov kríž. A podobne ako on v ústrety vzkrieseniu.
