SLOVO NA ÚVOD (Juraj Gradoš)
Príbeh. Jeho sila je veľká. Pomáha ľuďom v ťažkých životných situáciách, formuje osobnosti i správanie. Poznali to ľudia už tisíce rokov pred nami. Starozákonné knihy sú plné príbehov ľudí. Stačí spomenúť asi najsilnejší príbeh Biblie o Jozefovi a jeho bratoch. Alebo Jóba. Ale aj Mojžiša, Jozueho, Dávida a Šalamúna…
Sila príbehu je schovaná v tom, že sa poslucháč doň vžije. Prepojí svoje zmýšľanie s ním – identifikuje sa v ňom. Alebo sa ním nechá pohltiť, vtiahnuť sa doň. Aj podobenstvá Ježiša Krista sú vlastne príbehy. Ak hovorí o roli, hospodár videl tú svoju. Ak o márnotratnom synovi, tak ten dom a scenéria sa v mysliach ľudí ponášali vždy na to, čo poznali. Aj na hostine či svadbe sa podávalo také jedlo, aké mali ľudia na svojich svadbách a hostinách.
Silu príbehu poznali Slováci už dávno. Keď Pavol Dobšinský zozbieral slovenské rozprávky a povesti, boli to vlastne príbehy či podobenstvá nášho ľudu. Jeho túžba, aby dobro zvíťazilo nad zlom, aby sa aj na bedára usmialo šťastie, túžba po spravodlivosti – to všetko nájdeme aj dnes v týchto už upravených rozprávkach. V tých pôvodných bolo oveľa viac krvi i erotiky. To, čo ľudia videli. I Slováci bojovali. Aj tu sa zabíjalo. Veď náš národný hrdina je zbojník, bývalý vojak v Rákociho povstaní. A keď sa dievča dostane do tanca a zvŕta sa, tak sa dvihne nie jedna, ale všetky sukne a vidno až spodničku. To bol život a tento život formoval príbehy. A príbehy zasa formovali nový život, nové generácie.
Aj dnešní ľudia majú radi príbehy. Či už vymyslené, alebo zo života – svedectvá. Je to asi najčítanejšia rubrika i tohto časopisu. No vďaka vizualizácii príbehov sa stratilo čaro fantázie. Už sa tieto príbehy nedejú v nás, nespolupracujeme s autorom, ale vťahujú nás do vízie autora. Na plátne kina či obrazovke televízora už jasne vidno i to pole z podobenstva. Už si nemusíme nič predstavovať. A my sme to prijali. Veď to, čo je nám predstavované, je úžasné, šokujúco krásne. Také by sme si ani nepredstavili.
A práve to je moment, keď je vnútro človeka najzraniteľnejšie. Vtedy sa v úžasne spracovanom príbehu objaví skryté posolstvo. Spomeňte si na jednoduchú Máriu, ktorá dokázala gazdinky odtrhnúť od sporáka i dotiahnuť pred obrazovky z poľa. Istejšie ako cerkovný zvon. A potom tam odznela jej modlitba za potrat. Dnes v týchto príbehoch odznievajú iné „modlitby“. V záverečnom tanci úžasne spracovaného filmu Kráska a zviera tancujú aj dvaja muži. Superhrdinovia ukazujú vo svojich tesných oblekoch svoje supertelá. A zrazu akosi neprekážajú ani sexuálne narážky. A, samozrejme, nechýba emotívna scéna, kde počujeme o smutnom živote muža, ktorý stratil svojho muža.
Takýchto filmov pribúda. Formuje ich život tých, ktorí ich tvoria. Často ľudí bez viery, bez Boha. Nezriedka plných priamej či skrytej nenávisti voči nemu. Zranených, oklamaných. A tieto ich životy, ich predstavy, ich túžby sa cez obrazovky dostávajú do našich rodín. A formujú nás i naše deti. Kedysi „protiváhou“ rozprávok boli v rodinách silné príbehy svätých. Tých, ktorí milovali Boha i človeka. Každého človeka. A čo dnes konkuruje super filmom v našich očiach?
