SLOVO NA ÚVOD (Juraj Gradoš)
Vstupujeme do predpôstneho obdobia. Atypického a plného neistoty. Kňazi i veriaci sa pýtajú, či aj tohtoročná Pascha bude slávená za zatvorenými dverami. Deti sú zvedavé, či sa konečne budú môcť hrať na ulici ako pred dvomi rokmi. Alebo ísť ku kamarátovi. Rodičia zasa čakajú (možno ako na spásu), kedy začnú normálne fungovať školy. Podnikatelia zasa zákazníkov bez obmedzení. Zamestnanci možnosť chodiť do práce bez testov… No a lekárom a zdravotným sestrám by sa zišiel možno iba obyčajný oddych a slovo vďaky.
Doslova sa dennodenne budíme do rána s otázkou, čo nám prinesie tento nový deň. A myslím si, že sme vďačnejší ako pred rokom, že sme sa zobudili a sme zdraví. Teda aspoň bez covidu. Slovensko sa z krajiny, ktorá mala najmenej mŕtvych na počet nakazených v celej Európe, pomaly derie aj v tomto rebríčku nahor. Lenže to nie je dobré. Pre nikoho, okrem pohrebných služieb.
Kto to má v rukách? Kto to môže zmeniť? Vláda? Parlament? Lekári? Trikrát nie! Len my sami. Každý z nás má osud seba i ľudí, s ktorými sa stretáva a s ktorými sa stretávajú oni, vo svojich rukách. Stávame sa pánmi smrti alebo darcami nádeje. Ak myslíme na seba, naše sebectvo oberá iných o zdravie a prináša smrť. Tu sa ukazuje povaha a koreň sebectva, nám takého blízkeho hriechu. Je nositeľom smrti.
No môžeme byť či stať sa nositeľom nádeje. Svojím zodpovedným správaním prispieť k tomu, aby deti mali rodičov doma a nie v nemocniciach. Aby plakali od radosti v náručí babky či dedka a nie na ich pohrebe. Aby sme raz jeden druhého mohli objať bez strachu. A čím budeme, pardon, čím sme zodpovednejší, tým to bude skôr. Naši predkovia bez takéhoto zdravotníctva, ako máme my dnes, porazili silnejšie pliagy ľudstva. Ale za cenu plných cintorínov. Vdov a sirôt. My dnes máme možnosť a schopnosť predísť takýmto zbytočným úmrtiam. Len sa treba správať zodpovedne.
Pred časom som pozeral film 10 000 pred Kristom. V ňom hlavný lovec povedal mužovi, ktorý stratil otca, keď hľadal budúcnosť pre svoj ľud: „Dobrý človek nakreslí okolo seba kruh a stará sa o ľudí v ňom. O manželku a deti. Iní nakreslia väčší kruh a prijmú doň aj bratov a sestry. Ale niektorí ľudia nakreslia okolo seba kruh, ktorý obsiahne oveľa viac.“ Pozývam nás všetkých nebyť len dobrými, ale byť výnimočne dobrými ľuďmi. Vstúpiť do Otcovej prítomnosti a prijať jeho srdce do svojho vnútra. Zladiť to svoje s jeho v láske nie k sebe, k svojim predstavám a túžbam, ale k ostatným Otcovým deťom. Tým, že ich budeme zodpovedne chrániť a ochraňovať i sami seba. Pre nich. Pre prítomnosť v nádeji budúcnosti. Pozývam však aj k odpusteniu. Tým, ktorí z tých či oných dôvodov konajú inak. Lebo pre nich tiež tlčie srdce Otca tak ako pre tých zodpovedných.
Buďme v tomto čase ochotní viac sa podobať na Otca v jeho svätosti, ktorá sa prejavuje v jeho láske k všetkým. V láske, ktorá chráni, ktorá žehná, ktorá dáva nádej a ktorá odpúšťa. Celé obdobie pôstu rásť v tejto jeho láske, učiť sa od neho a zdokonaľovať svoje srdce. Až k momentu, keď naše srdce bude za jedno s Otcovým. Tak ako Ježišovo na kríži. Tam vojak prebodol aj Otcovo srdce. A tam za mňa i za teba vykrvácalo.
