SLOVO V RODINE ( Alena Molčanová )
Neplodnosť bola už okolo roku 1900 významným fenoménom. No tak vtedy, ako často aj dnes je bezdetnosť (napr. z dôvodu neplodnosti jedného z partnerov) opradená istým stupňom tajomna a v bežnom rozhovore ju ľudia často prejdú tichým (nemým) mlčaním. No nemé mlčanie neznamená, že nás to nezaujíma ani to, že v nás nebeží sled otázok spojených s neplodnosťou.
Za nemým mlčaním pri neželanej bezdetnosti vidno ochranný mechanizmus, keďže ťažko zodpovedať otázky o význame manželstva a plodenia, o význame materstva a otcovstva, keď sa to prirodzene nedeje. A ešte ťažšie nájsť slová vyjadrujúce zažívanú skúsenosť bezmocnosti vyplývajúcu z nemožnosti priviesť na svet dieťa.
Bezdetné páry prechádzajú mnohými fázami zvládania faktu, že nemôžu mať vlastné dieťa. Tie fázy sú bolestivé a pre tých, ktorí to nezažili, nepochopiteľné. Po opakovaných neúspešných pokusoch (či už prirodzených, alebo za použitia rôznych podporných spôsobov) nastáva okamih pravdy a partneri vstupujú do fázy vyžadujúcej akceptovať skutočnosť, že nikdy nebudú mať svoje spoločné deti. Čas, keď táto fáza nastupuje, je veľmi individuálny a je často sprevádzaný opakovanými pokusmi o popretie, no i hnevom, smútkom či depresiou.
Proces prijatia bezdetnosti je veľmi náročný a predchádza mu niekoľko ďalších fáz: prvou z nich je šok – často sprevádzaný zúfaním a beznádejou z uvedomenia si problémov spojených s počatím. Ten sa strieda s popretím – potlačením faktu neplodnosti v nádeji, že je to omyl a že to možno skúsiť ináč. No pri opakovaných pokusoch trpí sebaúcta a nádej je spochybňovaná. A tak je na rade hnev – reakcia na zranenie a bezmocnosť, a stratu kontroly nad vlastným telom. Hnev je zradný v tom, že môže byť zameraný na seba samého, no aj na okolie – iné páry, ktoré deti mať môžu, no ešte viac na tých, ktorí môžu, no dieťaťa sa vzdajú či sa oň nestarajú. Hnev čoskoro nahradia pocity viny voči sebe samému, ale aj obviňovanie druhého. Toto štádium veľmi konfrontuje a je skúškou sily vzťahu partnerov, pretože bolesť a zmiešané pocity blokujú vzájomnú komunikáciu. Ťažkosť hovoriť o tom navzájom je umocňovaná hanbou a neschopnosťou byť v kontakte s inými a počúvať otázky ohľadne detí a založenia rodiny. A tak sa partneri stiahnu do izolácie a snažia sa udržať svoju neplodnosť v tajnosti. Ďalšie opakované sklamania zo snahy o počatie prinášajú pocit nezmyselnosti sexuality, a tak hnev strieda odcudzenie a obava, ba až hrozba rozchodu či opustenia. S tým všetkým prichádza smútok, no paradoxne, ak je zdravý, je zároveň liečivý, pretože s ním prichádza aj samotné spracovanie faktu nemožnosti mať dieťa. Spolu so smútkom sa postupne objavujú prvé myšlienky na inú budúcnosť. Pre tých, ktorí prišli až sem, sa začína prijatie vlastnej bezdetnosti, čo otvorí dvere iným možnostiam.
Samozrejme, proces prijatia bezdetnosti je veľmi náročný a pre mnoho párov má veľký zmysel vyhľadávať psychologickú pomoc pri zvládaní ich nesplneného želania mať dieťa. Mnohí prežívajú osamotene bytostný strach z toho, že bezdetnosť naruší ich partnerstvo. Táto obava je však u mnohých párov neopodstatnená. Práve naopak, väčšina z tých, ktorí nemožnosť mať vlastné dieťa okúšajú, spätne uviedli, že skrze zdieľanie bolesti z bezdetnosti narástla ich vzájomná blízkosť a porozumenie. Energiu, ktorá bola predtým spojená s túžbou mať vlastné dieťa, nasmerovali inam – k myšlienke osvojenia.
Iste sa zhodneme, že prijať dieťa je významné rozhodnutie. Rozhodnutie srdca aj hlavy, túžby aj schopnosti pomáhať a spojiť svoj život s nechceným či z rôznych dôvodov rodičom odobraným dieťaťom. Predchádza mu dôležitá príprava – hľadanie odpovedí na rôzne otázky: o tom, čo sa mi v živote podarilo, ale aj o tom, čo mi chýba, o tom, kto je v tom mojom živote najdôležitejší a prečo i o tom, čím som si prešiel v detstve a čo to so mnou urobilo. Premýšľanie je aj o tom, či budem vedieť prijať dieťa so všetkým, čo si so sebou prinesie (vrátane jeho minulosti a pôvodnej rodiny), no aj o tom, či budem schopný porozumieť jeho pocitom a uspokojiť jeho potreby.
Toto hľadanie prebieha vnútorne, no oveľa významnejšie je jeho zdieľanie vo dvojici. Samozrejme, nie na všetko je odpoveď a ako v mnohých iných oblastiach aj tu ju môžu partneri nachádzať v inom čase. No dôležité je o tom hovoriť a postupne sa zladiť. Prijatie však nie je iba vecou páru. Do tohto rozhodnutia je dôležité vtiahnuť aj blízkych príbuzných, pretože práve oni budú dôležití, keď sa dostavia ťažkosti. O to dôležitejšie je, aby aj oni rozumeli inakosti náhradného rodičovstva a tomu, v čom je jeho čaro, ale aj náročnosť. Ako hovorí Caroline Archerová v knihe Dieťa v náhradnej rodine: „Osvojenie sa v mnohých ohľadoch odlišuje od narodenia vlastného dieťaťa, a pritom oboje so sebou prináša rovnakú radosť, trápenie aj problémy. Vyznať sa v tom, čo je rovnaké a čo iné, a uviesť to do rovnováhy je pre každého veľmi náročná úloha, ktorá má zásadný význam pre zdravý vývin dieťaťa.“
Rozhodnutie prijať dieťa v človeku zreje a súčasťou tohto zrenia je aj obdobie oficiálnej prípravy na náhradné rodičovstvo – procesu, keď do tohto rozhodovania prispieva spoločnosť – štát a odborníci, ktorí prichádzajú ako pomoc, ale aj ako hodnotiteľ zrelosti. Pre mnohé páry je to dobrodružná cesta objavovania vlastných schopností a možností. Po jej zdarnom zavŕšení prichádza čas očakávania príchodu dieťaťa do rodiny. Tento čas možno využiť na oddych a prípravu na budúcu špeciálnu rodičovskú rolu. Pretože do rodiny príde dieťa, ktoré síce nie je „z jej krvi“, ale stáva sa ním. Na to, aby sa to stalo, treba dieťa bezpodmienečné prijať. A to dokážu práve ľudia, ktorí si prešli bolesťou neplodnosti.
