SLOVO NA TÉMU (Miroslav Dancák; foto: affaritaliani.it)
V nedeľu 4. októbra, na slávnosť sv. Františka z Assisi, bol zverejnený text tretej encykliky Svätého Otca Františka Fratelli tutti. Prvé slová novej encykliky sú citátom z Admonitiones (Napomenutí) sv. Františka, podľa ktorého si Svätý Otec zvolil meno. Encykliku hlava Katolíckej cirkvi venovala téme bratstva a sociálneho priateľstva, ako o tom hovorí samotný názov.
Svätý Otec si zvolil slová sv. Františka, aby otvoril reflexiu o bratstve a sociálnej láske, na ktorej mu veľmi záleží. Touto encyklikou sa obracia na všetkých bratov a sestry dobrej vôle a podobne ako sv. František „predostrel im formu života s chuťou evanjelia“. Sv. František, ktorý sa cítil byť bratom slnka, mora a vetra, vedel byť ešte viac spojený s tými, s ktorými bol jedného mäsa a kostí. Všade rozsieval pokoj a kráčal po boku chudobných, opustených, chorých, tých najposlednejších.
Táto encyklika sa zaraďuje k sociálnym encyklikám. Jej text je dosť rozsiahly – má 287 číslovaných odsekov v ôsmich kapitolách. Prvá kapitola Tiene uzavretého sveta popisuje dnešnú svetovú situáciu. Zdalo sa, že svet sa poučil z mnohých vojen a porážok. Vznikol sen o zjednotenej Európe. Zakladatelia Európskej únie chceli, aby sa budúcnosť zakladala na schopnosti spolupracovať pri prekonávaní rozdielov a podporovať mier a spoločenstvo medzi národmi kontinentu. V iných krajinách sa uskutočnili plodné pokusy o mier a zblíženie a ďalšie pokusy, ktoré sa javili ako sľubné.
Ale história ukazuje, že sa rada opakuje. Vzbĺkli prastaré konflikty, ktoré sa považovali za prekonané. Popieranie ľudských práv a menšín, vojny, genocídy, vykorisťovanie, manipulácia a deformácia pojmov ako demokracia, sloboda, spravodlivosť; nezáujem o spoločné dobro; nezamestnanosť, rasizmus, chudoba; nerovnosť v právach, otroctvo, obchodovanie s ľuďmi, ženy, ktoré boli zneuctené a následne nútené na potrat, obchodovanie s orgánmi. Svätý Otec hovorí, že ide o globálne problémy, na ktoré treba globálne reagovať. Zároveň dvíha varovný prst proti „kultúre múrov“, ktorá pomáha mafiám, ktoré profitujú zo strachu a osamelosti. Zničenie pocitu ľudskej dôstojnosti je tým najľahším spôsobom, ako niekoho ovládnuť. Vynárajú sa záujmy, ktoré z toho profitujú. Napriek tejto tme existuje nádej. Boh naďalej zasieva do človeka semeno dobra. Súčasná pandémia nám umožnila rozpoznať mnohých, ktorí reagovali na strach zasvätením svojho života službe mnohým. Tí pochopili, že nikto sa sám nezachráni.
V druhej kapitole Cudzinec na ceste Svätý Otec František zdôrazňuje, že v spoločnosti, ktorá je chorá a ktorá sa otáča chrbtom k bolesti, je negramotná v starostlivosti o slabých, sme všetci povolaní stať sa blížnym tomu druhému. Autor encykliky vyzýva zvlášť kresťanov, aby rozpoznávali Krista v tvári každého vylúčeného človeka. Pozýva nás k nádeji, ktorá je zakorenená v hĺbke ľudského bytia. Kráčajme v nádeji, hovorí. V najstarších biblických textoch môžeme nájsť motiváciu pre rozšírenie srdca, aby sme nevylučovali cudzinca. Je to z neustáleho pripomínania židovskému národu, že je v Egypte cudzincom. V Novom zákone silne zaznieva výzva k bratskej láske. Celý zákon sa spĺňa v jedinom slove, v tomto: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“
Svätý Otec nás vyzýva, aby sme videli svet očami Samaritána. Toto podobenstvo je veľmi poučným obrazom, ktorý poukazuje na základnú voľbu, ktorú musíme urobiť, aby sme zmenili svet, ktorý nám spôsobuje bolesť. Jedinou možnosťou je byť dobrým Samaritánom. Iná voľba nás postaví na stranu lúpežníkov alebo tých, ktorí prechádzajúc okolo neprejavia súcit s utrpením zraneného muža pri ceste.
Tretia kapitola Premyslieť a vytvárať otvorený svet pojednáva o integrujúcej spoločnosti, ktorá má prijať slabších. Svätý Otec v encyklike pripomína, že duchovná výška ľudského života je určovaná láskou, ktorá nás vedie hľadať to, čo je lepšie pre toho druhého. Zmysel pre solidaritu a bratstvo sa rodí v rodinách, ktoré treba chrániť a mať ich v úcte v ich „primárnej a nezastupiteľnej misii“.
Téme migrácie je venovaná celá štvrtá kapitola Srdce otvorené celému svetu. Autor poukazuje na migrantov s ich „doráňanými životmi“, na tých, ktorí sú na úteku pred vojnami a prenasledovaním, pred obchodníkmi s ľuďmi, ktorých treba chrániť, prijímať a podporovať. Spomína, že to, čo sa žiada predovšetkým, je globálne spravovanie migrácie.
Piata kapitola, ktorá má názov Lepšia politika, hovorí o nebezpečenstve populizmu. Lepšia politika je tá, ktorá sa kladie do služby spoločnému dobru a predstavuje jednu z najcennejších foriem dobročinnej lásky. To je ten dobrý „populizmus“, o ktorom hovorí Svätý Otec František, a ktorý je v protiklade s populizmom, ktorý hľadí len na vlastné záujmy. Hlava Katolíckej cirkvi vyzýva k skoncovaniu s obchodovaním s ľuďmi, ktoré je „hanbou ľudstva“, a k odstráneniu hladu, pretože výživa je „neodňateľné právo“.
Šiesta kapitola Dialóg a sociálne priateľstvo pozýva k dialógu so všetkými ľuďmi, pretože „od všetkých sa niečo dá naučiť a nikto nie je neužitočný“. Upozorňuje, že dialóg sa často zamieňa s niečím iným: hektickou výmenou názorov na sociálnych sieťach, ktorú často formujú nie vždy spoľahlivé informácie. Sú to iba monológy, ktoré prebiehajú paralelne a vzbudzujú pozornosť iných pre zvýšený alebo agresívny tón. Autor poukazuje na „zázrak vľúdnosti“, ktorý treba nanovo uviesť do života. Vedieť viesť dialóg je spôsob, ako otvoriť svet a budovať sociálne priateľstvo; je to základ lepšej politiky. Dialóg rešpektuje, upevňuje a hľadá pravdu; z dialógu sa rodí kultúra stretnutia, to znamená, že zo stretnutia sa stáva životný štýl, vášeň a túžba.
Cesty nového stretnutia je názov siedmej kapitoly. V nej sa Svätý Otec zamýšľa nad hodnotou mieru. Zdôrazňuje, že mier je „proaktívny“ a zameriava sa na formovanie spoločnosti založenej na službe druhým a na presadzovaní zmierenia a vzájomného rozvoja. S pokojom je spojené odpustenie: musíme milovať všetkých bez výnimky, ale milovať utláčateľa znamená pomáhať mu sa zmeniť a nedovoliť mu, aby naďalej utláčal svojho blížneho. Odpustenie neznamená beztrestnosť, ale spravodlivosť a pamäť, pretože odpustiť neznamená zabudnúť, ale zrieknuť sa deštruktívnej sily zla a pomsty.
Časť siedmej kapitoly sa ešte pozastavuje nad vojnou: vojna ako „neustála hrozba“ predstavuje „popretie všetkých práv“, „zlyhanie politiky a ľudskosti“, „hanebné podvolenie sa silám zla“. Dnes nemožno uvažovať, tak ako v minulosti, o možnej „spravodlivej vojne“, ale musíme dôrazne vysloviť: „Už žiadna vojna!“ Ako povedal sv. Ján XXIII.: „V našej dobe jadrovej energie by bolo nezmyslom považovať vojnu za vhodný prostriedok na obnovenie porušených práv.“ Ježiš Kristus nikdy nepodnecoval k násiliu a neznášanlivosti. Sám odsúdil použitie sily na vnucovanie sa iným. „Viete, že vládcovia národov panujú nad nimi a mocnári im dávajú cítiť svoju moc. Medzi vami to tak nebude.“ (Mt 20, 25 – 26) Na druhej strane evanjelium vyžaduje odpustenie „sedemdesiatsedemkrát“ (Mt 18, 22) a uvádza príklad nemilosrdného služobníka, ktorý dostal odpustenie, ale nebol schopný odpustiť iným (porov. Mt 18, 23 – 35). Odpustenie neznamená zabúdanie; konflikt na ceste k mieru je nevyhnutný, ale to neznamená, že násilie je prijateľné. Preto je vojna neprijateľným zdrojom a trest smrti praxou, ktorú treba odstrániť. Svätý Ján Pavol II. jasne a rozhodne vyhlásil, že z morálnej stránky je neadekvátna a z trestného hľadiska už nie je potrebná.
Rovnako jasný postoj vyjadruje Svätý Otec ohľadom trestu smrti: je neprípustný a musí sa zrušiť na celom svete. Ako píše, ani „vrah nestráca svoju dôstojnosť ľudskej osoby, Boh je toho zárukou“.
Posledná, ôsma kapitola Náboženstvá v službe bratstva vo svete hovorí o úlohe svetových náboženstiev pri naplnení cieľov spoločnosti. Tvrdí, že terorizmus nemožno pripisovať náboženstvu, ale zlým interpretáciám náboženských textov. Rôzne náboženstvá sveta uznávajú ľudskú bytosť ako Božie stvorenie.
Osobitné zamyslenie prináša encyklika nad úlohou Cirkvi: tá neobmedzuje svoje poslanie na oblasť súkromia, a hoci sa neangažuje politicky, nevzdáva sa politického rozmeru existencie, pozornosti ohľadom spoločného dobra a starostlivosti o integrálny ľudský rozvoj podľa evanjeliových zásad.
V encyklike sa spomína aj pandémia koronavírusu, ktorá podľa Svätého Otca Františka mala ukázať pravú tvár dnešnej spoločnosti a jej negatíva. Poukazuje na neschopnosť spolupracovať, na strach, na agresívny nacionalizmus a iné problémy dnešného sveta. V protiklade s nimi hovorí o eschatologickej nádeji a spolupráci v budovaní a ochrane univerzálnych hodnôt. Medzi ďalšie témy encykliky patrí napr. postavenie ženy, ekologické problémy, otroctvo, nezamestnanosť, rasizmus, chudoba.
Na záver rímsky veľkňaz cituje Dokument o ľudskom bratstve pre mier a spolužitie, ktorý sám podpísal 4. februára 2019 v Abú Zabí spolu s veľkým imámom Al-Azharu Ahmadom Al-Tajíbom. Vychádzajúc z tohto medzníka medzináboženského dialógu Svätý Otec znova vyjadruje výzvu, aby sa v mene ľudského bratstva prijal dialóg ako cesta, spolupráca ako spôsob konania a vzájomné poznanie ako metóda a kritérium.
Encyklika Fratelli tutti – o bratstve a sociálnom priateľstve je uzatvorená dvomi modlitbami v ekumenickom duchu. V prvej sa Svätý Otec obracia k Bohu ako Stvoriteľovi a v druhej ako k Trojjedinému. Táto encyklika nie je chladnou kritikou. Skôr jasne naznačuje poľudšťujúcu úlohu: byť skutočne ľudským znamená prejaviť vôľu pozerať sa na svet v jeho kráse a bolesti, hlboko načúvať pri stretnutí s druhým utrpeniu i radosti a brať ich na seba ako svoje vlastné. Hovorí, že univerzálne bratstvo a sociálne priateľstvo sa musia uplatňovať spoločne. Ich korene sú v stretnutí medzi náboženstvami a ukazujú svoj náboženský charakter a príťažlivosť. Transcendentná pravda nepredstavuje bremeno, ale dar, ktorý umožňuje mať stabilnejšie korene nášho spoločného konania. Môže znížiť obavy, ktoré pociťujeme pri spájaní tých rizík, ktoré sú potrebné na transformáciu sveta. Viera je náš zdroj, je to súčasť toho, ako môžeme pomenovať realitu a prekročiť bezútešnú ľahostajnosť nášho veku.
