SLOVO NA TÉMU ( Adriana Matoľáková )

Frazémy biblického pôvodu sú súčasťou spoločného fondu všetkých európskych národov, hoci ich realizácia je v jednotlivých jazykoch rôzna, pretože každý jazyk má vlastnú frazeologickú sústavu, ovplyvnenú národnými špecifikami.

Kresťanské zmýšľanie našich predkov sa silne odrážalo v podobe ustálených spojení priamo aj sprostredkovane inšpirovaných Bibliou. Podľa výskumov ruských lingvistov existuje v ruštine viac ako tisíc biblických výrazov, v češtine sa ich uvádza vyše 1 300 a hoci v slovenčine podobná štatistika chýba, môžeme predpokladať, že ich počet je podobný.

Nebiblické biblizmy

Postavy a príbehy Starého aj Nového zákona vstúpili do frazeologizovaných výrazov niekedy zreteľne, inokedy len okrajovo a ich motivovanosť Bibliou si už mnohí súčasníci ani neuvedomujú. Navyše, totalitný ideologický systém zámerne odstraňoval náboženské výrazy, takže dlhé roky boli prípustné iba spojenia chápané všeobecne ako historické kultúrne dedičstvo alebo tie, ktoré biblický text už priamo nepripomínali. Viaceré frazémy biblického pôvodu sa v rámci takýchto pokusov o odideologizovanie jazyka zmenili na bežne používané častice (nebodaj, chvalabohu, bohužiaľ, božechráň, žiaľbohu) alebo citoslovcia (bože, panebože, preboha, zbohom). Naopak, ako náboženské sa vnímali frazémy, ktoré istým spôsobom evokovali biblickú motiváciu, ale v Biblii sa nenachádzajú (maľovať čerta na stenu, stáť ako svätý za dedinou, naučiť niekoho po kostole hvízdať, Ježiškove husličky, pánbožkova kravička a pod.) alebo tzv. cirkevné frazeologizmy súvisiace s cirkevnou hierarchiou (pápežskejší ako pápež, šedá eminencia, hlava Cirkvi, vrátiť niekoho do lona Cirkvi atď.)

Veľkú skupinu frazém inšpirovaných Bibliou predstavujú formy, ktoré sú síce odvodené z biblického textu, ale nenachádzajú sa v ňom ako priame citáty: je ich ako apoštolov (v zmysle veľa), jedenáste prikázanie (niečo dôležité, čo nebolo obsahom Desatora), krst ohňom (ťažký boj), po nás potopa (bezohľadný, krátkozraký vzťah k budúcnosti) či hovorový výraz predpotopný (veľmi starý, z obdobia pred biblickou potopou sveta). Možno sem zaradiť aj tzv. antibiblizmy, ktoré sú síce priamo ovplyvnené Bibliou, ale zmysel biblického textu popierajú, napr. Zakázané ovocie najviac (najlepšie) chutí (čo bolo v Biblii príčinou vyhnania ľudí z raja a ich trápenia, sa tu prezentuje v pozitívnom a lákavom svetle) alebo fráza: Nerob iným to, čo nechceš, aby robili tebe, ktorá však existuje v Biblii iba v kladnej podobe: Ako chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im (Lk 6, 31).

Významový posun alebo Biblia v utajení

Občas sa stane, že sa význam biblického výroku formálne alebo významovo pozmení, čím sa oslabí vplyv textu Svätého písma na príjemcu. Tak sa napríklad v Krátkom slovníku slovenského jazyka frazéma nevie pravá ruka, čo robí ľavá vysvetľovala ako „chýbanie vzájomnej informovanosti“, kým jej biblický zmysel tkvie v dobročinnosti a nezištnosti, ktorú Boh odmeňuje. Nesúlad biblického a slovníkového významu badať aj v spojení láska hory prenáša, ktoré je opäť dôkazom toho, ako sa v politicky nepriaznivých podmienkach frazeologické jednotky prispôsobovali spoločenským požiadavkám. Dodnes totiž táto fráza žije v povedomí používateľov jazyka vo význame „ľúbostný cit prekoná všetko“, kým jej pôvodný biblický variant znie: viera hory prenáša (napr. Veru, hovorím vám: Keby ste mali vieru ako horčičné zrno, a povedali by ste tomuto vrchu: Prejdi odtiaľto ta, prejde! Nič vám nebude nemožné. (Mt 17, 20) alebo … a čo by som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal… (1 Kor 13, 2) a i.) Hory teda prenáša viera, nie láska.

Väzba mnohých frazém s východiskovými biblickými textami sa oslabila aj prirodzeným spôsobom, takže viaceré biblické citáty dnes fungujú ako bežné príslovia a ich spätosť s Bibliou sa navonok stratila. Málokto napríklad pozná biblickú predlohu príslovia Kto druhému jamu kope, sám do nej padne, ktorá sa nachádza v starozákonnej Knihe prísloví (Prís 26, 27) alebo Kto nie je s nami, je proti nám, ktoré bolo používané ako populárne politické heslo, pričom jeho pôvod možno nájsť v Evanjeliu podľa sv. Matúša (Mt 12, 30). Podobne sa už dnes stratila biblická motivácia frazémy nič nové pod slnkom, ktorá je zaznamenaná v starozákonnej Knihe Kazateľ (Kaz 1, 9), alebo frazémy piť ako dúha, ktorá dnes označuje negatívny fenomén (alkoholizmus, opilstvo), no vo svojej podstate odkazuje na dúhu, ktorá sa objavila ako zmierenie Boha s ľudom po potope, aby vypila vody, čo ostali po štyridsiatich dňoch dažďa. Podobne dnes málokto hľadá súvis medzi výrazom hltať knihy v súčasnom význame „veľa čítať, čítať jednu knihu za druhou“ a konkrétnou biblickou praxou opísanou u proroka Jeremiáša: Našli sa tvoje slová a zjedol som ich… (Jer 15, 16) aj v Zjavení sv. Jána: Vzal som knižku z ruky anjela a zjedol som ju. (Zj 10, 10) Slabé základy a nestabilitu vyjadruje v slovenčine fráza stáť na hlinených nohách, ktorá má takisto biblický pôvod a priamo odkazuje na sen kráľa Nabuchodonozora o soche, ktorá mala hlavu zo zlata, ale materiál, z ktorého bola postavená, bol stále nekvalitnejší až k nohám, ktoré boli z hliny. Socha symbolizovala kráľovstvá, ktorých moc a vplyv postupne slabli, a preto to posledné z nich (hlina) bolo ľahké zničiť (porov. Dan 2, 31 – 35).

Priame biblické citáty v súčasnom jazyku

Keďže Biblia predstavuje východiskovú literárnu a lingvistickú bázu a biblické obrazy prenikajú celým kultúrnym priestorom, biblické reálie sa dostávajú aj k ľuďom, ktorí nie sú členmi kresťanských cirkví alebo dokonca Sväté písmo ani nečítali. Aj oni tak podvedome prijímajú biblické pravdy, ktoré priamo odkazujú na Boha, Krista, raj, stvorenie, večný život…

Porovnávaním sme dospeli k záveru, že hoci je Biblia referenčným zdrojom spoločným pre všetky (nielen) európske národy, prienik biblizmov do nenáboženskej lexiky je v slovanských jazykoch omnoho zreteľnejší ako v neslovanských. Bezpochyby to súvisí s hlbokou nábožnosťou našich predkov. V slovenčine sa ako bežné frazémy dodnes často využívajú priame citáty z Biblie: Prach si a na prach sa obrátiš (Gn 3, 19), Nielen z chleba žije človek… (Lk 4, 4), Strom možno poznať po ovocí (Mt 12, 33), Kto je bez hriechu, nech prvý… hodí kameň (Jn 8, 7), Slepý vedie slepého… (Mt 15, 14; Lk 6, 39). Veľkú skupinu predstavujú ustálené formy typu Sodoma a Gomora, alfa a omega, plač a škrípanie zubov či spojenia nebeská manna, jama levova, vlk v ovčom rúchu, zlaté teľa, márnotratný syn, obetný baránok, falošný prorok, stratená ovca, milosrdný samaritán atď., ktorých výpočet by zďaleka presiahol rozsah tohto príspevku.

V súlade s antropocentrickým charakterom frazeológie tvoria vysoké percento konštrukcie, ktorých súčasťou je vlastné meno: nahý ako Adam, starý ako Matuzalem, zarastený ako Ezau, múdry ako Šalamún, trpieť ako Jób, dostať sa niekam ako Pilát do Kréda (t. j. nezaslúžene, bez vlastného pričinenia), zradiť ako Judáš, ležať ako Lazár, blúdiť ako Ahasver (podľa stredovekej legendy meno Žida, ktorý udrel Ježiša pri vychádzaní z Pilátovho domu), chodiť od Annáša ku Kaifášovi, od Šavla k Pavlovi… Frazéma Kristove roky sa ustálila pre vek tridsaťtri rokov, aj keď Biblia Ježišov vek explicitne neuvádza a možno ho dedukovať len na základe správ z evanjelií. Kým však Ježišov vek možno odhadnúť celkom presne, výraz abrahámoviny na označenie päťdesiatich rokov veku na prvý pohľad nekorešponduje s postavou Abraháma, ktorému sa Boh zjavil, keď mal deväťdesiat rokov. S týmto faktom skôr korešponduje menej častá fráza pamätať si Abraháma alebo starý ako Abrahám. Päťdesiat rokov vo výraze abrahámoviny by však mohol vysvetľovať novozákonný verš z Evanjelia podľa sv. Jána, kde sa Ježiš pri diskusii s poprednými Židmi odvoláva na ich otca Abraháma a oni mu pohoršene odpovedajú: „Ešte nemáš ani päťdesiat rokov a videl si Abraháma?“ (Jn 8, 57) Prenesene tak možno konštatovať, že „ten, kto má päťdesiat, teoreticky mohol vidieť Abraháma“, môže teda oslavovať abrahámoviny.

Veľmi produktívnu skupinu tvoria frazémy, ktorých súčasťou je lexéma Boh alebo iné výrazy pomenúvajúce dobro (anjel, mesiáš, Kristus), alebo zlo (diabol, satan, Kain, Judáš). Je zaujímavé, že ľudské chápanie Božích vlastností alebo konania sa v slovenských frazeologizmoch zhoduje s teologickými zásadami uvedenými v Biblii. Boh je tu prezentovaný ako Stvoriteľ, ktorého moc je neobmedzená a zvrchovaná (Človek mieni, Pán Boh mení, Božie mlyny melú pomaly, ale isto, Je to v Božích rukách, Nech sa stane vôľa Božia), ktorý človeka chráni a ktorý mu pomáha (Komu Pán Boh, tomu všetci svätí, Pomôž si, človeče, aj Boh ti pomôže, Kde je bieda najväčšia, Božia pomoc najbližšia…) Aj napriek nemnohým negatívnym konotáciám spájaným so slovom Boh (tváriť sa ako Pán Boh, t. j. sebavedomo, pyšne) sa s Bohom spájajú hlavne pozitívne postoje, láska, oddanosť a bázeň. Podobne aj ostatné nadprirodzené bytosti odrážajú vo frazeológii svoje biblické vlastnosti. Anjeli zasahujú do života ľudí ako nevinné, ochraňujúce a krásne stvorenia (dobrý ako anjel, krásny ako cherubín, anjelský zjav), ktoré však nepatria do materiálneho sveta: stať sa anjelikom (smrť nenarodeného alebo malého dieťaťa) či odísť medzi anjelov (zomrieť). Naopak, temné stránky života odrážajú frazémy odvolávajúce sa na zlé sily, ktoré sú mocné, nebezpečné a nemožno ich podceňovať: zlý ako čert, pýcha peklom dýcha, čert nespí, zapredať dušu diablovi, robiť peklo zo života a pod.

Biblická udalosť ako frazeologická a morálna skratka

Okrem biblických postáv sa v slovenčine frazeologizovali aj príbehy a novozákonné podobenstvá. Príbeh Lótovej ženy, ktorá neuposlúchla varovanie Božích poslov a pri úteku zo Sodomy sa obzrela za horiacim mestom, zachytáva frazéma stáť ako soľný stĺp. Podobenstvo o dvoch staviteľoch sa uchovalo vo výraze stavať dom na piesku vo význame „budovať niečo na slabých, nepevných základoch“. Pilátovo gesto po odovzdaní Ježiša Židom na mučenie reflektuje fráza: umyť si nad niečím ruky (zbaviť sa zodpovednosti). Frazeologizmus predať niekoho/niečo za misu šošovice s významom „ľahkomyseľne sa zriecť, zradiť za hmotný zisk“ odkazuje na starozákonný príbeh Jakuba a jeho brata Ezaua, ktorý stratil prvorodenstvo za pokrm. Aj keď frazeologizmus definuje daný pokrm ako „šošovicu“, Biblia uvádza „niečo červené“, takže išlo pravdepodobne o pokrm z krvi, teda v Izraeli nelegitímny prostriedok nasýtenia. Príznak krvavosti zároveň korešponduje s Ezauovým zamestnaním lovca, t. j. toho, kto ničí a zabíja. Meno Ezau – „Preto ho nazvali Edom (Červený)“ (Gn 25, 31) – tak nepochádza výlučne z jeho fyziognómie (narodil sa s ryšavými vlasmi), ale predovšetkým z jeho prízemnej túžby po momentálnom telesnom uspokojení na úkor budúcich duchovných milostí.

Ako vidno, biblické frazeologizmy obsahujú morálny aj výchovný aspekt a okrem toho, že poukazujú na kresťanské chápanie života našich predkov, na ich rešpektovanie kresťanských noriem, dôveru v Božiu pomoc a spravodlivosť, majú silu preniesť tento aspekt aj do života súčasnej generácie a cez každodenné používanie jazyka nepriamo prispievať k jej evanjelizácii.

Výkladový slovník:

frazéma, frazeologizmus – ustálené obrazné pomenovanie

frazeológia – náuka o ustálených obrazných slovných spojeniach

biblizmus – slovo vychádzajúce z náboženskej literatúry, z Biblie

konotácia – štylistický alebo významový odtienok slova

antropocentrický – zameraný na človeka

lexéma – slovo a všetky jeho tvary

lexika – slovná zásoba, súhrn slov v jazyku