SVEDECTVO (Ruženka; foto: pexels.com)

Písanie tohto svedectva mi ide ťažko. Akoby som všetko znova prežívala, vracajú sa mi posledné chvíle pred manželovou smrťou. Dni, keď nám prišla správa o jeho odchode, a čo všetko potom nasledovalo. A, samozrejme, pri tom plačem, jednoducho sa tomu nemôžem ubrániť. Uvedomujem si, veď je to len rok…

V apríli minulého roka som sa vydala na novú cestu životom. Nebolo to plánované a spočiatku ani dobrovoľné rozhodnutie. Rozhodol tak Boh, ale časom som túto novú životnú cestu prijala za svoju a povedala Bohu svoje áno. Všetko, čo prijímam, je pre mňa nepochopiteľné, ťažké, veľmi bolestné a kruté, ale chcem túto situáciu prijať. A verím Bohu, že ma povedie a bude chrániť.

Odovzdala som mu svojho Františka, seba, naše deti a všetko, čo nás čaká. Bolo to a stále je veľké neznámo, ale vo svojom živote som mnohokrát zakúsila, že keď sa mu odovzdám, povedie ma. A ja len žasnem a nestačím sa diviť, čo všetko pre mňa pripravil. Nie vždy všetko správne pochopím, ale verím, že Pán použije aj naše nedokonalosti na naše dobro.

Ďakujem Bohu za dvadsaťdva rokov spoločného života s manželom. Ďakujem mu, že som mohla prežiť pekné manželstvo, že sme dokázali spolu zvládnuť aj neľahké chvíle, že nás obdaril siedmimi krásnymi deťmi. Jednoducho, že stál pri nás vo všetkých situáciách…

Tak to bolo aj počas dní, keď nás môj manžel a otec mojich detí náhle a neočakávane opustil. Prvé okamihy a dni sme boli ako vo sne. Takmer sme tomu neverili. Bolo to šokujúce a trhalo to srdce. Ale napriek tomu som až takmer hmatateľne cítila obrovskú silu modlitieb, silu spoločenstva, rodiny a zvláštny pokoj. Pán Ježiš nás týmto náročným obdobím preniesol ako vo svojom náručí. Napriek tomu som vo svojom živote nevyronila toľko sĺz ako prvý rok po manželovej smrti.

Samozrejme, boli a stále prichádzajú chvíle, keď som úplne bezmocná a neviem ako ďalej. Bolí ma, keď si uvedomím, že už sa nemôžem obrátiť na manžela. Veľakrát musím pozbierať aj tie najmenšie kúsky vôle a zdvihnúť sa, a ísť ďalej. Cez všetky náročné chvíle si uvedomujem, že súčasne s tým sa o nás Pán vždy postaral a stále stará. Dopúšťa, ale neopúšťa. Stačí sa pozrieť, koľko pomoci sa nám dostalo. Zo všetkých strán nás ňou ľudia zahrnuli. Či to už boli modlitby, finančná a materiálna výpomoc, praktické záležitosti ako opravy, údržba domu, auta, vybavovanie na úradoch a tiež láskavé slovo a vypočutie. Stále ďakujem a vyprosujem Božie požehnanie všetkým našim dobrodincom.

Rada by som všetkých povzbudila. Odovzdajte svoje životy a blízkych do Božích rúk. Život po smrti manžela alebo manželky je stav, ktorý sme si zámerne nevybrali, ale prijatím novej situácie môže Boh premeniť našu bolesť a slzy na veľké požehnanie a milosť.

Na záver  sa chcem s vami podeliť o úryvok z krásnej novény odovzdanosti: „Neboj sa, ja sa o všetko postarám. Vždy sa modli s takýmto postojom a s takouto odovzdanosťou a budeš mať veľký vnútorný pokoj. Budeš zbierať plody mojej lásky, a to aj vtedy, keď ti darujem milosť obety a lásky, ktorá so sebou nesie utrpenie. Zdá sa ti to nemožné? Opäť zavri oči a z hĺbky svojej duše volaj: ,Ježišu, postaraj sa o všetko ty!‛ Neboj sa, ja sa naozaj o všetko postarám. Potom budeš moje meno oslavovať tým, že sa úplne ponížiš. Tvoje modlitby nemajú takú cenu ako jediný skutok dôvernej odovzdanosti.“