SLOVO NA TÉMU (Peter Krajňák; foto: wikimedia.org)

Život našej miestnej cirkvi je od jej zriadenia v roku 1818 spojený a neustále obnovovaný obetavou prácou biskupov, kňazov, rehoľníkov, učiteľov, kantorov, kostolníkov, angažovaných laikov, veriacich mužov a žien, ktorí si za svoj ideál vyvolili Isusa Christa a nasledujú ho realizovaním svojho povolania v spoločenstve Gréckokatolíckej cirkvi. Historické anály, biografické slovníky a archívne dokumenty uchovávajú dlhý menoslov osobností, ktoré svojou činorodou prácou zanechali hlbokú stopu v duchovnom, ale aj svetskom živote dnešného východného Slovenska.

Ak by sme analyzovali život a dielo duchovenstva a tých, ktorí pracovali v ústredí cirkvi od jej vzniku na začiatku 19. storočia – kanonikov Prešovskej kapituly, profesorov prešovskej bohosloveckej akadémie či pedagógov Učiteľskej preparandie, zistíme, že za vyše dvesto rokov existencie našej eparchie sa od podtatranskej Osturne po majestátny Vihorlat nakumulovala mohutná duchovná a kultúrna energia, ktorá dala základ metropolitnému usporiadaniu našej Cirkvi, ako aj viacerým významným kultúrnym, vzdelávacím, sociálnym a v niektorých prípadoch aj politickým iniciatívam.

Brázda prešovských biskupov

Pri skúmaní životopisov jednotlivých biskupov Prešovskej eparchie zistíme, že prvý eparchiálny biskup Gregor Tarkovič (1754 – 1841) sa narodil v gréckokatolíckej rodine učiteľa a kantora v obci Pasika na Podkarpatsku, druhý biskup Jozef Gaganec (1793 – 1875) v rodine colného inšpektora v obci Vyšný Tvarožec pri Bardejove, tretí biskup Mikuláš Tóth (1833 – 1882) bol tiež synom učiteľa a kantora, ktorý pôsobil v Mukačeve. Štvrtý biskup Ján Váli (1837 – 1911) bol synom gréckokatolíckeho kňaza v dedinke Ovéncselö pri rieke Tisa v dnešnom Maďarsku a pochádzal zo starej uhorskej šľachtickej rodiny Valovcov. Piaty prešovský biskup Štefan Novák (1879 – 1932), ktorý spravoval eparchiu počas prvej svetovej vojny (1914 – 1918), bol synom gréckokatolíckeho kňaza v Ubli v okrese Snina. Vikár Mikuláš Russnák (1878 – 1954) bol synom gréckokatolíckeho kňaza v Sopkovciach v okrese Humenné. Synom kňaza vo farnosti Ruské Pekľany (okr. Prešov) bol aj blažený vladyka Pavel Peter Gojdič OSBM (1888 – 1960). Naopak, z roľníckeho prostredia a rodín, ktorých živila ťažká manuálna práca, pochádzal vladyka Dr. Dionýz Nyáradi (1874 – 1940), bl. biskup Vasiľ Hopko (1904 – 1976) a biskup Ján Hirka (1923 – 2014), ktorý previedol našu cirkev do nového tisícročia. Každý z menovaných biskupov sa nezmazateľne zapísal do dejín Gréckokatolíckej cirkvi a ak pozeráme na ich rodinné prostredie, musíme konštatovať, že všetci sa formovali pod vplyvom hlboko veriacich rodičov a svojej rodiny, často v materiálnom nedostatku, aby neskôr do pokladnice našej cirkvi vložili významné duchovné a hmotné drahokamy. Biskup Gregor Tarkovič založil v roku 1818 v ťažkej situácii nové biskupstvo v schátranom kláštore minoritov, biskup Jozef Gaganec materiálne zveľadil sídlo biskupstva a prebudoval prešovský katedrálny chrám do dnešnej podoby, pričom v ňom v roku 1846 nainštaloval ikonostas, pod ktorým sa aj dnes modlíme. Jeho nástupca Mikuláš Tóth založil v roku 1880 Bohosloveckú akadémiu v Prešove a biskup Ján Váli v roku 1895, majúc na zreteli potrebu zabezpečenia učiteľov pre cirkevné školy, vybudoval Učiteľskú preparandiu na Kmeťovom stromoradí v Prešove a začal v nej vyučovať. Neskôr založil biskup Pavel Gojdič OSBM Ruské gréckokatolícke gymnázium, ktoré začalo svoje vzdelávacie poslanie v školskom roku 1936/37. Všetky rozbehnuté projekty a duchovné iniciatívy paralyzoval v roku 1948 nástup komunistov a v roku 1950 úplne zastavila likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi.

Národno-buditeľské dielo kňazov

Keď niektorí kňazi Prešovského biskupstva videli neutešenú sociálnu situáciu vo svojich farnostiach a sledovali národné hnutia iných slovanských národov, pocítili potrebu povznesenia svojho národa aj po jazykovej, národno-uvedomovacej a kultúrnej stránke. Ich stredoškolské a teologické štúdiá na viacerých miestach Uhorska im rozšírili všeobecný rozhľad a donútili začať literárnu a organizačnú prácu pre svoj národ.

Medzi najvýraznejšie osobnosti „uhorského obdobia“ našej cirkvi rozhodne patrí kňaz Prešovskej eparchie Alexander Duchnovič (1803 – 1865), syna gréckokatolíckeho kňaza z obce Topoľa v dnešnom okrese Snina, ktorý už na gymnáziu literárne tvoril a písal básne. Ovplyvnený maďarským romantizmom často písal v maďarčine aj ruštine. Po skončení teológie v Užhorode sa stal kňazom v Chmeľovej a Beloveži, pracoval ako duchovný na dedine, ale zároveň sa angažoval literárne a neskôr aj politicky. V roku 1847 sa ako zástupca Prešovského biskupstva zúčastnil na poslednom uhorskom stavovskom sneme. V tom istom roku vydal šlabikár s názvom Knyžycja čytaľnaja dla načynajuščych, ktorý bol jedným z prvých školských učebníc pre deti v gréckokatolíckych cirkevných školách. V roku 1850 publikoval kalendár, v ktorom uverejnil známu báseň Vručanije, začínajúcu sa slovami „Ja Rusyn byl, jesm i budu“, ktorá sa stala známou hymnickou piesňou. V tom období zložil aj báseň Podkarpatskije Rusiny ostavte hlubokij son, ktorá bola o niekoľko desaťročí uznaná ako rusínska hymna. Jeho literárne dielo a kultúrno-sociálne aktivity ho zaradili medzi najvýraznejšie osobnosti 19. storočia, ktorého odkaz dodnes žije v Prešovskej aj Mukačevskej eparchii. Od roku 1844 bol kanonikom Prešovskej kapituly a v sídle biskupstva žil až do svojej smrti v roku 1865.

Súčasníkom Alexandra Duchnoviča boli aj kňaz Alexander Pavlovič a politik Adolf Dobriansky. Alexander Pavlovič (1819 – 1900) sa narodil v obci Šarišské Čierne v okrese Bardejov v rodine gréckokatolíckeho kňaza. V detstve mu zomrel otec aj matka, a tak istý čas žil pri bratovi v Ľvove. Po návrate študoval na viacerých miestach Uhorska a absolutórium z teológie získal v roku 1847 v Trnave. Tu spoznal aj viacerých slovenských literátov a formoval sa u neho záujem o slovenskú otázku v kontexte slovanskej spolupatričnosti. V ďalších rokoch úzko spolupracoval s Bohušom Nosákom-Nezabudovom, Jánom Palárikom, Jozefom Viktorinom či Martinom Hattalom. Ako mladý kňaz sa v roku 1850 stal eparchiálnym archivárom, a tak bol viac ako rok priamym kolegom kanonika Alexandra Duchnoviča, s ktorým pracoval v biskupskej rezidencii v Prešove. V tom čase pomáhal Duchnovičovi a bol prítomný pri zakladaní spolku Literaturnoje zavedenije Prjaševskoje. V roku 1851 však odišiel za kňaza do farnosti Beloveža pri Bardejove, kde trinásť rokov pred ním pôsobil Duchnovič. V Beloveži pôsobil trinásť rokov, v roku 1864 bol poslaný k veriacim do Vyšného Svidníka. V tom období bol literárne činný, veľa publikoval a okrem poézie sa venoval histórii a etnografii. Zomrel v roku 1900 na fare vo Svidníku, kde aj bol pochovaný pri miestnom chráme.

Alexander Duchnovič aj Alexander Pavlovič boli v úzkom kontakte s politikom Adolfom Dobrianskym (1817 – 1901), synom gréckokatolíckeho kňaza, rodákom z Rudlova pri Vranove nad Topľou. V roku 1849 viedol Dobriansky delegáciu do Viedne, poslanú prešovským biskupom Jozefom Gagancom, ktorá sa 19. októbra 1849 stretla v Schönbrunne s cisárom Františkom Jozefom I. a odovzdala mu Memorandum uhorských Rusínov, sformulované na biskupstve v Prešove. Cisár, podľa historika Nikolaja Beskyda, vtedy po nemecky povedal: „Bolo mi veľmi milé počúvať prosbu uhorských Rusínov, pretože rusínsky národ bol vždy verný rakúskemu domu, a preto buďte ubezpečení, že vaše spravodlivé požiadavky budú splnené.“ Bratom Adolfa Dobrianskeho bol Viktor Dobriansky (1816 – 1860), ktorý bol gréckokatolíckym kňazom a prešovským kanonikom.

Intelektuáli a angažovaní laici

Vo verejnom a spoločenskom živote sa v každom období vývoja našej cirkvi objavili osobnosti, ktoré pochádzali z gréckokatolíckych rodín a vo svojom profesionálnom živote sa otvorene hlásili k svojmu cirkevnému spoločenstvu. Jednou z takýchto osobností bol Michal Baluďanský (1769 – 1847), syn gréckokatolíckeho kňaza Andreja Baluďanského z Vyšnej Olšavy pri Stropkove. Ako mimoriadne nadaný študent a znalec viacerých jazykov sa vypracoval na dekana Právnickej fakulty v Budapešti. V roku 1804 odišiel na pozvanie ruského cára Alexandra I. do Ruska, kde ako erudovaný právnik, ekonóm a vysokoškolský pedagóg pracoval pre cisára na viacerých významných postoch. V roku 1819 sa stal úplne prvým rektorom Petrohradskej univerzity, neskôr pracoval v cárskej kancelárii a stál pri vydaní Zbierky zákonov Ruska, za čo ho cisár Mikuláš I. odmenil šľachtickým titulom. Udržiaval kontakt s domovinou i predstaviteľmi nášho biskupstva v Prešove.

Keď sa na časovej osi presunieme do 20. storočia, i tu nachádzame ľudí, ktorí vložili do spoločnej duchovnej klenotnice cenné poklady. Zemplín, Šariš i Abov formoval na úsvite Československej republiky ambicióznu generáciu gréckokatolíckych intelektuálov. V 20. rokoch 20. storočia sa narodila silná generácia tzv. dvadsiatnikov, ako ich nedávno nazval riaditeľ Slovenského historického ústavu v Ríme Dr. Daniel Černý, ktorá zásadne vplývala na vývoj Gréckokatolíckej cirkvi v druhej polovici v 20. storočia. Radí sem otca Michala Lacka, SJ (1920 – 1982), biskupa Michala Rusnáka CSsR (1921 – 2003), biskupa Jána Hirku (1923 – 2014), otca Františka Fugu (1923 – 1987) či laika a multimilionára Štefana Romana (1921 – 1988). Ich osudy boli previazané s Rímom a viacerí z menovaných tam pôsobili v exile. Gréckokatolíkom bol aj významný exilový kňaz a básnik katolíckej moderny Gorazd Zvonický (1913 – 1995), vlastným menom Andrej Šándor, rodák z Močarian pri Michalovciach.

Ale i na domácej hrude, pod oblúkom malebných Karpát sa do spoločenského života výraznou mierou zaradili „dvadsiatnici“ z radov laikov. Dodnes nám znejú v ušiach verše básnika a sačurovského rodáka Mikuláša Kasardu (1925 – 2013), ktorý pôsobil na Zemplíne a bol s ním svojou literárnou tvorbou nerozlučne spätý. Kocháme sa tiež ikonami majstra Mikuláša Klimčáka (1921 – 2016), maliara, sochára a najmä známeho ikonopisca, rodáka z Humenného, ktorého diela sú vystavené na Bratislavskom hrade a zdobia aj klenbu baziliky minor v Ľutine. Nie tak dávno sme sa rozlúčili s Ernestom Sirochmanom (1937 – 2019), rodákom z Blatných Revíšť pri Sobranciach, spisovateľom, esejistom, neúnavným literárnym publicistom a popularizátorom života a diela katolíckych básnikov, prevažne rodákov z východného Slovenska. Na mnohé osobnosti sa vo virvare dejinných udalostí zabudlo, no je našou povinnosťou pripomínať. Lebo súčasník potrebuje nasledovaniahodné vzory.