(Dávid Zorvan; foto: archív Gréckokatolíckej archieparchie v Prešove)
Liturgická obnova našej cirkvi dostala významný impulz zriadením Košického apoštolského exarchátu 21. febuára 1997. Jeho exarcha Milan Chautur začal s liturgickou obnovou, ako to od nás žiadal Svätý stolec vo svojich dokumentoch. Podnety na túto liturgickú obnovu boli krásne zhrnuté v Inštrukcii na aplikáciu bohoslužobných predpisov CCEO, vydanej Kongregáciou pre východné cirkvi 6. januára 1996. Tá pomáha východným cirkvám, ktoré sú v jednote s Rímskou cirkvou, v ich úsilí dať bohoslužobným sláveniam centrálne miesto, ktoré im patrí v cirkevnom živote, a to v úplnej vernosti duchu ich vlastných tradícií. (Inštrukcia, 112)
Inštrukcia nabáda cirkvi k lepšiemu prehĺbeniu chápania vlastného bohatstva, ktoré sa má chrániť a odovzdávať veriacim. S tým súvisí obnova východnej bohoslužobnej autentickosti vlastnej tradície a permanentná bohoslužobná formácia kléru i Božieho ľudu. (Inštrukcia I/5) Vladyka Milan sa ujal tejto úlohy a od začiatku svojho pôsobenia ju uvádzal do praxe. Malo to veľký vplyv na verejný spôsob liturgického života Cirkvi. Zmenilo sa mnoho vonkajších znakov. Vladyka a kňazi začali nosiť podriasniky, brada prestala byť tabu, liturgie a sväté tajomstvá sa začali sláviť podľa liturgických kníh a pravidiel schválených Kongregáciou pre východné cirkvi. K tomu boli pripravené a vydané texty liturgikona a trebníka či modlitebné knihy, hoci iba v brožúrkovej forme. Obnovilo sa slávenie iných našich bohoslužieb z časoslova, zaviedla sa povinnosť sláviť v pôste Službu vopred posvätených darov. Celá táto obnova zahŕňala množstvo nových textov, a preto sa vytvoril kantorský kurz, kde učili jednotné nápevy, ktoré sa potom zavádzali vo farnostiach. Bolo to cenné aj z hľadiska spoločných slávení, keď sa zišli veriaci z rôznych farností a vedeli si spolu jednotne zaspievať a modliť sa nielen jedným srdcom, ale aj jednými ústami. Dôstojnosť bohoslužieb tým oproti minulosti veľmi stúpla.
Samozrejme, vynorilo sa aj mnoho odporcov, ktorí túto liturgickú obnovu považovali za zradu našej katolíckosti, akési pravoslavizovanie. To často vzbudzovalo zmätok v radoch veriacich. Dnes môžeme poďakovať Bohu a patrónke Zemplína, že sa našla geniálna cesta, ako jednoduchým a prístupným spôsobom nielen sprostredkovať, ale zároveň vysvetľovať a katechizovať našich veriacich. Pri sláveniach „nových“ archijerejských liturgií v Klokočove bol vždy priestor na mystagógiu. Vladyka Milan po liturgii fatimskej soboty alebo odpustovej slávnosti mal vždy čas na besedu s ľuďmi, kde sa slobodne každý mohol opýtať na nové veci, ktoré videl či počul a vyvolávali otázky v jeho vnútri. Spolu so zodpovednými kňazmi trpezlivo odpovedali, vysvetľovali a presviedčali o zmysle týchto „noviniek“.
Na kňazských dňoch (aj v Klokočove) sa katechizovali a formovali kňazi. Pred spoločnými sláveniami bolo vždy vysvetlenie a nácvik. Spoločné slávenie sa stalo priestorom na predstavenie a naučenie toho, ako to má byť aj vo farnostiach. Tak sa pomaly upokojili vášne a nastala obnova autentickej východnej tradície, čo je dôkazom našej vernosti Rímu. Dokonca došlo aj k obnove gréckokatolíckej identity a postupnému odbúraniu komplexu menejcennosti, ktorí mnohí veriaci a, žiaľ, i kňazi mali voči latinskej Cirkvi. Klokočovské mystagogické katechézy významne prispeli k tomu, že dnes tento komplex u našej mladej generácie takmer nebadať a sú právom hrdí na tradíciu, do ktorej patria.
Nech nám jubilujúca klokočovská Bohorodička pomáha svojím príhovorom verne zachovať vieru našich otcov.
