( vl. Cyril Vasiľ SJ; foto: Dávid Kováč )

Milí bratia a sestry tu v Klokočove. Oddnes je naše pútnické miesto Klokočov v osobitnom duchovnom zväzku, v príbuzenstve s najstaršou a najslávnejšou rímskou mariánskou bazilikou. Táto nová situácia je príležitosťou, aby sme vysvetlili niektoré súvislosti, ktoré nám pomôžu lepšie pochopiť význam a dosah duchovných zväzkov s bazilikou Santa Maria Maggiore pre toto miesto a ich presah do života celej našej cirkvi.

Myslím, že môžeme identifikovať tri piliere tohto duchovného spojenectva, ktorými sú: naša východná liturgia, mariánska úcta a katolíckosť. Pokúsme sa ich vysvetliť trocha detailnejšie.

Naša východná liturgia

Hlavná rímska mariánska bazilika má v dejinách Slovenska i v dejinách nášho východného obradu osobitné miesto.

Je to chrám, na ktorého oltár položil pápež Hadrián II preklad Svätého písma a liturgické knihy, ktoré predložili na schválenie v Ríme naši slovanskí apoštoli a učitelia sv. Cyrila Metod. Je zaujímavé, že aj v bežnej reči človek svoj jazyk nazýva „materským“ lebo sa ho naučil na kolenách, v objatí svojej matky. Aj náš liturgický jazyk sa zrodil, bol mu vystavený „rodný list“ a dostal v Cirkvi „občianske práva“ v matkinom, v Máriinom náručí, v rímskej bazilike zasvätenej Panne Márii.

Preto aj dnes tu v tejto našej slovenskej mariánskej svätyni sa rovnako ako naši vierozvestci v Ríme cítime spojení s koreňmi našej liturgickej, jazykovej i duchovnej tradície a súčasne hlbšie prežívame pocit spolupatričnosti do rodiny iných sesterských východných cirkví, ktoré tiež používajú tento liturgický jazyk.

Spomienka na túto spojitosť s rímskou bazilikou je pre nás výzvou k tomu, aby sme chránili a rozvíjali svoje liturgické tradície. Aj táto klokočovská svätyňa bola v ostatných desaťročiach svedkom ich postupnej obnovy a oživovania, a to najmä počas pravidelných fatimských sobôt, ktoré vladyka Milan tak trpezlivo rozvinul svojou pravidelnou účasťou za ostatných 23 rokov. Môžeme s hrdosťou povedať, že dnes ich rozvíjame, napríklad aj tvorbou nových liturgických útvarov, pre súčasné potreby. Tu v Klokočove takto v tieto slávnostné dni spievame moleben i akatist nedávno zložený  na počesť klokočovskej ikony Presvätej Bohorodičky. Verím, že si ho aj vy, drahí veriaci, zamilujete, že sa stane živou časťou miestnej liturgickej tradície.

Chceme rozvíjať a odovzdávať celej Cirkvi aj také znaky liturgie, ako je jej krása a dôstojnosť, ktoré nie sú samoúčelným prejavom akejsi velikášskej bombastickosti, ale sú odzrkadlením toho, že Bohu zasväcujeme to najkrajšie a najvznešenejšie, čo môžeme poskytnúť. To, že to robíme v liturgii, nás má viesť k tomu, aby sme to robili aj v každodennom živote. Bohu nemajú patriť len zvyšky, akési ohryzky nášho času a pozornosti, on si zaslúži to najlepšie.

A na čosi podobné nás upomína aj liturgia. Eucharistia – vďakyvzdanie za najvyšší dar života, za najvyššiu obetu, pri ktorej Boh obetoval svojho jednorodeného Syna na záchranu celého sveta. Preto sú tu zlaté čaše, sviece, krásne rúcha, zborový harmonický spev, kadidlo, procesie. Nie kvôli kňazom či biskupom ani nie na teatrálne ohurovanie účastníkov liturgie, ale ako vonkajší ľudský spôsob čo najhlbšieho vyjadrenia úcty k Bohu.

Radosť, krása, slávnostnosť východnej liturgie – tieto prvky pred viac ako jedenástimi storočiami dojali, uchvátili srdcia i mysle našich slovanských predkov, ktorým sv. Cyril a Metod sprostredkovali duchovné a liturgické bohatstvo Byzancie a priviedli ich k prijatiu evanjelia, tejto radostnej zvesti o „Bohu, ktorý prebýva medzi ľuďmi“, a neskôr ich priviedli do Ríma, ku kolíske nášho kresťanstva, do baziliky Santa Maria Maggiore, aby si túto formu modlitby dali schváliť nástupcom apoštola Petra, aby ju potom odovzdali našim predkom.

Aj dnes, na úsvite tretieho tisícročia, ľudia hľadajú skutočnú radosť a krásu, a nemôžu ich nájsť, kým ostávajú v zajatí starého alebo novodobého pohanstva. Týmto osobám znechuteným a rozčarovaným tisícorakými návrhmi voľného trhu ideí a filozofií sa môže prihovoriť hlboká a tajomná krása našich liturgických slávení. Dôstojné, radostné a duchovné slávenie bohoslužieb, zvlášť Eucharistie, sa tak môže stať impulzom k zodpovednému hľadaniu pravdy pre ich život, hľadaniu, ktoré ich v miere ich úprimnosti privedie k tomu, ktorý je „cesta, pravda a život“. (Jn 14, 6)

Mariánska úcta

Pred viac ako 1 150 rokmi stáli slovanskí učeníci, synovia tejto zeme, v rímskej bazilike pred mariánskou ikonou, ktorá je v nej osobitným spôsobom uctievaná pod názvom Salus populi Romani – Záchrana rímskeho ľudu a ktorú niektorí historici datujú už do 7. alebo 8. storočia.

Rímsky ľud sa pred touto ikonou počas stáročí schádzal na modlitbách najmä v čase osobitnej núdze, v nebezpečenstvách a iných potrebách. Naposledy bol tento obraz vystavený na Námestí svätého Petra počas pamätnej modlitby pápeža Františka, keď osamotený pápež kráčal prázdnym svätopeterským námestím, aby sa modlil za celý svet v čase prebiehajúcej pandémie. V našej eparchii sa aj my v tomto čase osobitne utiekame k Panne Márii, pripomínajúc si jej súcitné klokočovské slzy a prosíme ju o ochranu pred nákazou. Robíme to osobitným spôsobom v týchto dňoch, keď – ako sa zdá – nastupuje druhá vlna tohto ochorenia.

Podobne aj Klokočovčania pred 350 rokmi hľadali záchranu tu v chráme, pred ikonou Bohorodičky. Rovnako aj po obnovení klokočovských pútí sa na tomto mieste schádzali ľudia z celého Zemplína, ale i z iných krajov, aby vyprosovali od Božej Matky ochranu, pomoc, aby tu precítili jej duchovnú blízkosť voči každému, kto sa na ňu s dôverou obracia. Našu klokočovskú ikonu by sme mohli nazvať Záchrana ľudu Zemplína. Ešte viac ako samotná ikona, ktorej originál sa stráca v šere pohnutých dejín týchto krajov, je odkazom samotný jav – prejav súcitu Božej Matky s trpiacim ľudom. Toto miesto je posvätené slzami súcitiacej materinskej lásky.

Katolícka viera a spojitosť s rímskym prestolom

Duchovné pričlenenie našej klokočovskej svätyne k bazilike Santa Maria Maggiore má ďalší dôležitý rozmer. Táto bazilika je pápežská. Volá sa tak aj preto, lebo sa nachádza na území Rímskej diecézy, ktorej biskupom je nástupca apoštola Petra.

Pápež, rímsky biskup a nástupca svätého Petra, je stálym a viditeľným princípom a základom jednoty biskupov, ako aj množstva veriacich.

Naša gréckokatolícka cirkev je od svojich počiatkov – či už ich identifikujem s cyrilo-metodským odkazom, alebo s obdobím po užhorodskej únii – organickou časťou Katolíckej cirkvi, v rámci ktorej má svoje osobitné právne postavenie.

A my si tu na 350. výročie klokočovského zázraku obnovujeme naše vedomie katolíckosti, našej gréckokatolíckosti, naše spojenie s centrom Katolíckej cirkvi, s rímskym biskupom, formou duchovného pričlenenia našej hlavnej mariánskej svätyne k hlavnej mariánskej pápežskej bazilike.

Schádzame sa tu opäť v ťažkých časoch a je ťažké povedať, či ide o prechodné búrkové mraky, alebo o civilizačné zmrákanie sa.

Ideové konfrontácie sa dnes dotýkajú hraníc ľudskej duchovnej slobody, slobody svedomia, skutočných ľudských práv, ktoré sú ešte v mnohých častiach sveta zaznávané, ale i partikulárnych skupinových predstáv či prianí, ktoré si neoprávnene nárokujú titul ľudských práv, skresľujúc tak tento vznešený pojem vychádzajúci z prirodzeného práva i Božích zákonov.

Sme svedkami konfrontácií týkajúcich sa na jednej strane slobody prejavu a na druhej limitov či nevyhnutnej korektnosti obmedzujúcej túto slobodu. Diskusie o etike a morálke sa stávajú stále vyostrenejšímí. Protikresťanská a najmä protikatolícka rétorika sa v istých kruhoch stáva stále nevyberanejšou.

V rôznych krajinách sveta, najmä v tých, ktoré by sme radi videli ako náš nasledovaniahodný vzor, sa niekedy priamo, tzv. súdnym aktivizmom, teda formou, ktorá je v podstate nedemokratická, pretože berie tvorbu zákonov z rúk volených zákonodarných orgánov a dáva ju niekoľkým sudcom, alebo inokedy nepriamo, ale dobre organizovaným mediálno-spoločenským a politickým tlakom, presadzujú čoraz radikálnejšie normy a zákony, ktoré sú v príkrom rozpore nielen s kresťanským chápaním človeka, ale aj so samotnými kultúrnymi a antropologicko-civilizačnými základmi tých spoločností, ktorým sa dnes tieto normy predkladajú, podsúvajú alebo priamo nanucujú.

My si však tu pred mariánskou ikonou pri 350. výročí súcitných materinských sĺz dnes obnovujeme a potvrdzujeme našu jednotu s Katolíckou cirkvou, s pápežom i s trvalým učením Cirkvi.

Spokojne, zodpovedne a radostne hovoríme:

Áno, sme katolíci, áno, sme gréckokatolíci,

Áno, hlásime sa k našim otcom vo viere, k sv. Cyrilovi a Metodovi, ktorí nás utvrdili v presvedčení, že každý jazyk a obrad má v Cirkvi rovnaké právo,

hlásime sa k tým kňazom a biskupom, ktorí potvrdili našu katolíckosť užhorodskou úniou,

k biskupovi De Camellisovi, ktorý, hoci bol rodom Grék žijúci v Ríme, opustil tamojšie zabezpečené postavenie, aby prišiel vzdelávať náš ľud, dal mu prvé abecedáre i katechizmus,

hlásime sa k biskupom, odchovancom jezuitskej trnavskej univerzity, rodákovi zo spišskej Oľšavice biskupovi Michalovi Olšavskému, staviteľovi mariápócskej mariánskej svätyne, neúnavne vizitujúcemu rozsiahlu Mukačevskú eparchiu, i k biskupovi Andrejovi Bačinskému z neďalekej Beňatiny, ktorého právom nazývajú otcom Podkarpatia, k baziliánskemu igumenovi Joannikiovi Bazilovičovi, nášmu cirkevnému historikovi z neďalekých Hlivíšť.

Hlásime sa k buditeľom a literátom, ktorí vyšli z našej cirkvi, k biskupovi Gagancovi, zakladajúcemu školy a spolky, k rusínskym buditeľom Duchnovičovi či Pavlovičovi, ale i k zakladateľom Spolku sv. Cyrila a Metoda, ktorí podčiarkli prítomnosť slovenských gréckokatolíkov.

Hlásime sa aj k biskupovi Gojdičovi, mužovi zlatého srdca, ktorého slovenský vojnový režim kritizoval za nedostatok politickej lojality a ukrývanie Židov a povojnový komunistický režim odsúdil aj za to, že pomáhal tým, ktorí utekali zo sovietskeho komunistického raja na zemi,

hlásime sa k mučeníkovi biskupovi Hopkovi, dlhoročnému väzňovi a mučeníkovi,

k mučenici blahoslavenej Anke Kolesárovej, ktorá sa do Klokočova prichádzala modliť a ktorej obrana dievčenskej čistoty je pre mnohých mladých inšpiráciou a pre iných len príležitosťou na pohrdlivý výsmešný úškrn,

hlásime sa k mučeníkovi redemptoristovi Metodovi Trčkovi, misionárovi na Zemplíne, utýranému na smrť v mrazivej kobke leopoldovskej väznice za spievanie vianočnej koledy,

hlásime sa k mučeníkovi mukačevskému biskupovi Teodorovi, na ktorého území sa Klokočov po stáročia nachádzal, zranenému pri vražednom atentáte a ktorého agenti sovietskej tajnej polície dorazili vražedným jedom na nemocničnom lôžku,

hlásime sa k práci vyhnanca – exulanta otca Michala Lacka, ktorému komunisti znemožnili návrat do vlasti, a tak z Ríma formoval povedomie o našej cirkvi v slobodnom svete, i k odkazu otca Michala Fedora, ktorý ako tajný jezuita v ilegalite v časoch komunizmu prorocky koncipoval ideové východiská pre našu cirkev a pracoval na obnove našej cirkvi v roku 1969 tajne formujúc v nasledujúcich rokoch novú generáciu kňazov i angažovaných laikov.

Hlásime sa k stovkám našich kňazov a ich rodín, ktorí si zvolili radšej väzenie či deportáciu aj s ich manželkami a deťmi – pre vernosť Petrovi – pápežovi a Katolíckej cirkvi,

hlásime sa k desaťtisícom našich veriacich, otcov a matiek rodín, ktorí v čase likvidácie našej cirkvi pracovali na jej obnovení,

hlásime sa aj k svedectvu tých veriacich, ktorí aj keď sa roztrúsili po vzdialených končinách Slovenska, mimo svojich gréckokatolíckych farských spoločenstiev, predsa navštevovali rímskokatolícke chrámy a súčasne sa po celé desaťročia utvrdzovali v hrdom povedomí:

My sme gréckokatolíci.

Túto hrdosť z našich sŕdc nevytrhli nepriazne v dejinách, nezničil ju ani náš hriech, ani vonkajšie prenasledovania, a s Božou pomocou a s láskavou ochranou Bohorodičky si ju chceme uchovať a odovzdať aj do budúcnosti.

(skrátené so súhlasom autora)