SLOVO V RODINE (Gabriel Paľa; foto: pexels.com)
Asi mi dáte za pravdu, že školstvo je v spoločnosti strategickým segmentom, od ktorého bude závisieť budúcnosť národa, jeho postavenie, prosperita, vzťahy i morálna vyspelosť. Ak by sme ho chceli rozobrať na „drobné“, potrebovali by sme veľmi veľa času. Školstvo v sebe ukrýva množstvo problémov. Patrí sem najmä obsahová, procesuálna a vzťahová oblasť.
Školy prechádzajú v porevolučnej histórii Slovenska transformačnými procesmi, reformami. Vstupuje do nich najmodernejšia technika, ktorá robí učenie interaktívnym a zaujímavým. Zároveň však v školách prebiehajú aj mnohé vzťahové transformácie. Čosi zvláštne sa udialo a ďalej sa deje vo vzťahu učiteľ a žiak, resp. študent. Čosi zvláštne sa udialo aj vo vzťahu učiteľ a rodič. To má však spoločného menovateľa a tým je vzťah rodič a žiak (dieťa).
Často počúvame kritiku zo strany učiteľov na rodičov a ich deti, ale tiež kritiku, rozhorčenie a nespokojnosť rodičov smerom k učiteľom. Učitelia sa sťažujú, že deti sú rozmaznané, nevychované… Skrátka s nimi niet rady. Mnoho rodičov sa na oplátku sťažuje na veľmi zlé vzťahy s učiteľmi. Nedokážu si nájsť cestu k sebe. Asi najväčší problém je nedostatočná komunikácia medzi rodičmi a učiteľom a vzájomná nedôvera. Hovorí sa, že škola a rodina predstavujú základ pre naše deti. Zákonite by teda tieto inštitúcie mali spolupracovať a ťahať za jeden koniec. Ale aká je skutočnosť? Cítiť tu pnutie, boj kto z koho. Hneď v úvode však treba povedať, že práca s ľudským intelektom je veľmi náročná a vyžaduje si zodpovedné a systematické úsilie a zapojenie učiteľov i rodičov. V boji často ostáva víťaz a porazený. Vzdelávanie či výchova však nemôžu byť bojom. Má to byť spolupráca.
Treba konštruktívne a v pravde spolupracovať, každý podľa svojho povolania. Učiteľ je učiteľ a rodič je rodič. Často badať, že učiteľ moralizuje rodičov a rodičia moralizujú učiteľov. Rečou klasika, „tudy cesta nevede“. Spolupráca nemôže byť založená na výčitkách, resp. neustálom napádaní, ale potrebuje vloženie potenciálu rodičov aj učiteľov pre spoločný cieľ: harmonický rozvoj osobnosti dieťaťa vo všetkých dimenziách.
Rodičia sú v tomto konzumnom svete tlačení do výkonov v náročnom konkurenčnom prostredí. Práca je pre nich kľúčovou záležitosťou, aby sa dokázali postarať o chod domácnosti a zabezpečiť zázemie pre rodinu. Zaneprázdnenosť rodičov spôsobuje nedostatok času na kontakt s dieťaťom. V mnohých prípadoch môžeme sledovať, ako rodičia „odkladajú“ svoje deti do škôl, ako im zabezpečujú aktivity mimo školy, len aby mali dieťa kde „nechať“. Psychický tlak v práci im uberá energiu dostatočne sa venovať deťom. Podľa výskumov dieťa denne komunikuje s rodičom priemerne maximálne desať minút! Absurdné? Nedostatok komunikácie si dieťa vytesní novými komunikačnými technológiami, sociálnymi sieťami, virtuálnym svetom, ktorý preberá rolu vychovávateľa. A to je alarmujúce. Vidíme v priamom prenose, ako naše deti v každej možnej chvíľke siahajú po displejoch…
A čo učiteľ? Ako je na tom on? Tiež žije a pracuje pod tlakom. Aj v školách je konkurenčný boj. Školy sa predbiehajú v ponuke štúdia, moderných vzdelávacích metód, ponuky využitia voľného času, jazykovej ponuky. Bojujú o žiaka. Učiteľ je v týchto súvislostiach na okraji. Jeho povinnosť je urobiť všetko, čo rodičia chcú, a to hneď. Rodičia si myslia, že učiteľ je tu na to, aby deti naučili viazať si šnúrky, hovoriť „r“, zapínať gombíky, obliekať sa, dokonca jesť s príborom. Všetko to, čo rodičia nestíhajú. Často sa učiteľ stane handrou, do ktorej si každý utrie, čo potrebuje. Učiteľ stratil autoritu, a to čiastočne vinou rodičov. Kde sú tie časy, keď učiteľ patril so starostom, lekárom a kňazom k top osobnostiam v každom meste či obci? Keď požíval dôstojnosť a nedotknuteľnú autoritu? Demokracia tu vstúpila za hranicu povolených mantinelov a výsledky sú v dnešnej spoločnosti jasne viditeľné.
Sprievodca pre rodičov
Rodičia, ako teda na to?
- Prejavujme záujem o svoje dieťa v škole, preventívne sa informujme. Nečakajme na problémy. Učiteľ trávi s naším dieťaťom podstatnú časť dňa, takže nám môže o jeho správaní poskytnúť dostatok informácií.
- Hľadajme cestu k pravde o našom dieťati. Žiaden rodič nerád počúva o svojom potomkovi negatívne veci. Skúmajme, komunikujme, pýtajme sa, overujme, nechajme si vysvetliť od učiteľa sporné záležitosti. Neverme slepo svojim potomkom. Hoci sme prirodzene citliví na svoje dieťa, buďme objektívni. Vždy je dobre brať veci z nadhľadu a uznať, že učiteľ sa nesnaží nášmu dieťaťu ublížiť, pretože by si narobil len ďalšie problémy. Podporujme teda vlastnú i učiteľovu objektivitu, ktorá vytvorí medzi žiakmi prirodzený rešpekt k učiteľovi a medzi ním a žiakmi dobré vzťahy.
- Hľadajme spolu s učiteľmi na našich deťoch pozitíva aj napriek časom negativizmu a spochybňovania všetkého a všetkých. Treba chváliť i za maličkosti a navodiť dobrú atmosféru. V každom človeku je obrovský potenciál dobra. Objavujme ho spolu so školou a navzájom sa dopĺňajme. Ak budeme zalievať zlo, bude klíčiť zlo. Ak sa rozhodneme pre dobro, bude klíčiť a prinášať ovocie dobro.
- Hľadajme pomoc u učiteľa. Ak má naše dieťa problém s učebnou látkou, rodič môže požiadať učiteľa o pomoc vysvetliť to dieťaťu ešte raz. Dostatočne kontrolujme pripravenosť detí do školy.
- Komunikujme s učiteľom otvorene a spoločne hľadajme riešenia. Neurážajme sa alebo sa netvárme dotknutí. Nevyhýbajme sa komunikácii s učiteľom. Niektorí učitelia majú skúsenosť, že je skôr problém s rodičmi ako s deťmi.
- Nekritizujme, nekomentujme, neohovárajme učiteľov pred zrakom našich detí. Ak to robíme, dieťa sa to učí od nás. Je naším zrkadlom. A často v zosilnenom vydaní.
- Hovorme deťom nie. Úžasný a milujúci rodič vie povedať aj nie, a to aj vo vzťahu k školským záležitostiam. Otec a mama by mali byť rodičmi a deti vychovávať. Rodič nemá byť dieťaťu prioritne priateľom. Je viac ako žiaduce, aby sme hovorili dieťaťu aj negatívne veci a trvali na nich. Na úrovni priateľstva sa ťažko prijíma negatívna spätná väzba. Priateľstvo podporuje u detí vyjednávanie, až nakoniec dosiahne svoje.
- Aby sme dokázali robiť s deťmi pokroky, v prvom rade musia deti rešpektovať nás rodičov. Ak nás vnímajú ako správnu autoritu a vážia si nás, potom sme ich životným príkladom a budú si vážiť aj svojich učiteľov. Buďme deťom dobrým príkladom. Rozlišujme v spolupráci s učiteľom pri ich dennodennom vedení životom, čo je pre ne naozaj dobré.
- Vyhýbajme sa neustálej kritike vlastného dieťaťa. Namiesto toho preskúmajme a zlepšime svoje vlastné správanie, prístup k nemu. Neponižujme ho, nezneisťujme ho, že je hlúpe a neschopné. Je jednoduchšie zmeniť vlastné správanie, ako prinútiť dieťa zmeniť to, čo robí. Určite zistíme, že kritizovaním dieťa iba odrádzame. Naša prílišná snaha dosiahnuť u dieťaťa zlepšenie veci len zhorší.
- Nerobme veci namiesto detí. Ak robíme veci za naše dieťa alebo ho k niečomu nútime, oberáme ho o možnosť objaviť svoje schopnosti a silné stránky. Veľmi účinnou zásadou je nerobiť pre dieťa nič, čo si vie urobiť samo.
Majme pre učiteľov slovko uznania, poďakovania, ocenenia ich práce. Veď slovíčko ďakujem alebo akékoľvek malé slovné ocenenie za to, že dieťa je spokojné, šťastné, radostné, má morálne nesmierny význam pre učiteľa. Po pravde povedané, COVID-19 ukázal a potvrdil dôležitosť, náročnosť a potrebu učiteľského povolania. Majme preto chápavý a empatický prístup, vzájomnú úctu, vzájomný rešpekt, citlivý prístup, vzájomné porozumenie a vzťah v dôvere s učiteľom. Veď práve tieto atribúty sú prejavom kvalitnej spolupráce rodiny a školy.
