Ak by sme hľadali v Európe a možno aj vo svete najrozvinutejšiu krajinu z pohľadu ekonomiky, sociálnej starostlivosti…, asi by sme ukázali na Nemecko. Možno niekto preferuje inú krajinu. Ale v každom rebríčku by Nemecko bolo veľmi vysoko. Stačí sa pozrieť na štatistiky počas krízy vyvolanej covidom 19. Nemecké zdravotníctvo pracovalo na záchrane každého človeka a aj preto miera úmrtnosti na vírus je v krajine pod 5 %. V Španielsku je to vyše 11 %, vo Veľkej Británii a Taliansku okolo 14 %, vo Francúzsku vyše 15 %. Na Slovensku je to menej ako 2 %, čím sme po Vatikáne a Lichtenštajnsku v Európskej únii aj v Európe (možno i vo svete, hoci z istých dôvodov ignorujem dáta z Bieloruska), čo sa týka záchrany ľudských životov, na absolútnej špičke krajín.
Nemecku by sme sa chceli priblížiť vo všetkom, no najmä v životnej úrovni. A tá sa podľa nás začína platmi. Mať tak čím skôr tie nemecké. Lenže životná úroveň Nemcov nie je postavená na platoch. Tie prišli ako dôsledok oveľa väčšej a základnejšej premeny. V dvoch vojnách po sebe utrpeli porážku. Veľký nemecký národ, ktorý bol podľa nich predurčený vládnuť, dostal po tvári. Po prvej svetovej vojne sa Nemci zaťali, uzavreli sa. Začali sa hnevať a hľadať vinníkov všade okolo. Aj vo svojej krajine. Všetko nenemecké muselo skončiť. Bolo odstránené. Tvrdo. Neverili. Žiarlili. Závideli. Upodozrievali. A výsledkom bola omnoho väčšia porážka. Nemecká pýcha bola zlomená. Prestali hľadieť na seba a pozreli sa navôkol.
Tvorcom tejto zmeny boli najmä nemecké ženy. Začali samy od seba a potom vtiahli synov i mužov. 1. júna pred 75 rokmi vytvorili skupiny, ktoré odpratávali a zachraňovali z trosiek, čo sa dalo. Tehly, kusy dreva, nábytku… Nielen svoje domy, ale spoločne dom po dome. Šestnásť hodín denne. A z toho, čo zachránili, stavali nové. Opravovali staré. A popritom trpeli hladom, opovrhnutím, ale i sexuálnymi útokmi víťazných vojakov. Štyristotisíc detí. Toto vysoké číslo určuje približný počet detí narodených zo znásilnenia spojeneckým (najmä sovietskym) vojakom. Napriek tomu ženy deti neodvrhli. Prestali byť sebecké. A aj ich rodiny. Prijali ich. Vychovali. Milovali.
Pokora, do ktorej vstúpili, nebola pasivitou. Začali byť zodpovední. Ako národ i ako jednotlivci. Zodpovední k budúcnosti. K deťom. K vnúčatám. Ku krajine. Otočili každú marku a investovali poctivo a múdro. A za pár rokov bola najzničenejšia časť Európy jej výstavnou skriňou. V ekonomike. V podnikaní. V ochrane životného prostredia…
Nie, Nemci nie sú dokonalí, ale to, čo na nich obdivujeme a čo nás na ich živote láka, sa zrodilo z pokory. Napriek zničenému zdravotníctvu a celkovej situácii na Slovensku nás Boh uchránil pred smrťou. Dal nám šancu na zmenu. Na lepší život. No ten sa začína odumretím starého a zrodením nového. Smrťou sebectva a pýchy a zrodením v pokore a zodpovednosti.
