ROZHOVOR (Richard Fučko; foto: wikimedia.org)

V strede Veľkého pôstu sa symbolicky nachádza Krížupoklonná nedeľa. Upriamuje pozornosť na nástroj smrti i spásy, ktorý si na vlastnom tele dennodenne pripomíname prežehnaním sa. O tomto geste sme sa porozprávali s otcom Marcelom Mojzešom, docentom na GTF PU v Prešove.

Slávime Krížupoklonnú nedeľu. Prečo Cirkev poukazuje na kríž už uprostred Veľkého pôstu, keď krížová cesta a vzkriesenie sú až zavŕšením Štyridsiatnice?
Pekne je to vysvetlené v synaxári tejto nedele: „Kríž je zasadený uprostred Veľkého pôstu preto, aby sme v jeho tieni našli oddych a občerstvenie pri putovaní cestou Štyridsiatnice.“ Navyše, v našej byzantskej tradícii je kríž vnímaný neoddeliteľne od vzkriesenia, ako spievame pri liturgii: „Tvojmu krížu klaniame sa, Vládca, a tvoje sväté vzkriesenie oslavujeme.“ Z druhej strany môžeme povedať, že aj vzkriesenie je neoddeliteľne spojené s krížom. Kristus bol vzkriesený po tom, ako niesol kríž, ako trpel, zomrel a bol pochovaný. Kríž a vzkriesenie sú súčasťou Kristovej Paschy, ktorej vnímanie a prežívanie odporúčal prehĺbiť aj emeritný pápež Benedikt XVI. v súvislosti s Druhým vatikánskym koncilom, keď povedal, že východiskovým bodom koncilu je Pascha.

Spojitosť kríža a vzkriesenia naznačuje aj Mária Campatelliová z Centra Aletti v Ríme vo svojej knihe Krst, keď hovorí: „Život prameniaci z trojičného lona je vzájomnou láskou božských osôb a ako každá láska je aj ona spätá so zmarením a blaženosťou, s odriekaním a útechou. Tieto dve stránky sa spolu zbiehajú natoľko, že dar seba samého sa stáva zvrchovaným šťastím. Božia láska však presahuje svoje vlastné hranice a napĺňa celé stvorenie tým, že doňho zostupuje. Po páde človeka sa priepasť medzi božskou a ľudskou prirodzenosťou natoľko prehĺbila, že vtelenie Božieho Syna má podobu kríža, ktorý na seba berie. Dar seba samého je pritom bytostne spojený s utrpením. Smrť na kríži sa tak stáva tým najvypätejším výrazom a dovŕšením Božej lásky k ľuďom. Keďže však Kristus visiaci na kríži bol až do poslednej čiastočky svojho tela  presýtený láskou a nič z toho, čo je do lásky včlenené, nepodlieha zániku – pretože láska trvá naveky (porov. 1 Kor 13, 8) – stáva sa tak jeho smrť priestorom, kde pre smrť ako takú nie je miesto. Otec svojím Duchom úplne preniká Ježišovo telo a neporušené ho prebúdza k životu.“

Prežehnanie sa je úkon, ktorý sa počas modlitieb opakuje mnohokrát. Tým sa pre niektorých kresťanov stal mechanickým gestom. Aká je skutočná podstata prežehnania sa? Z čoho vychádza?
Prežehnanie sa kresťana je vyjadrením podstaty nášho krstu. Boli sme pokrstení „v mene Otca i Syna, i Svätého Ducha“ (Mt 28, 19), doslova sme boli ponorení do lásky Najsvätejšej Trojice. Každé prežehnanie sa je teda príležitosťou opätovne sa ponoriť do lásky Otca, Syna i Svätého Ducha. My gréckokatolíci môžeme od bratov rímskokatolíkov niekedy počuť otázku, prečo sa toľko žehnáme. Môžeme jednoducho odpovedať: „Aby sme sa cez znak kríža mohli znova ponoriť do Božej lásky, ktorá sa zjavila na kríži.“ Zaiste mi dáte za pravdu, že do lásky Najsvätejšej Trojice sa my kresťania potrebujeme ponárať denno-denne, v každom okamihu nášho života bez ohľadu na to, či sme východného, či západného obradu, či sa žehnáme zľava doprava, alebo sprava doľava. Kristov kríž je jeden tak, ako „jeden je Pán, jedna viera a jeden krst“ (Ef 4, 5).

Ako majú byť zložené prsty pri prežehnávaní?
Palec, ukazovák a prostredník sú spojené a vyjadrujú tri osoby Najsvätejšej Trojice. Prstenník a malíček predstavujú božskú a ľudskú prirodzenosť Ježiša Krista. Sú zohnuté smerom k dlani a vyjadrujú to, že Boh zostúpil z nebies a stal sa človekom.

Kedy sa máme prežehnávať pri liturgii a iných bohoslužbách Cirkvi?
Prežehnávanie je stanovené v poriadku bohoslužieb. Prežehnávame sa vtedy, keď dostávame požehnanie od kňaza, a vtedy, keď sa spomínajú osoby Najsvätejšej Trojice, alebo niekto prechádza popri prestole, či ikonostase. Na začiatku a konci čítania evanjelia sa taktiež raz prežehnáme.

Prežehnaním sa začíname každú bohoslužbu pri úvodných slovách „Požehnaný Boh náš“ alebo keď nieto kňaza: „Na príhovor našich svätých otcov“.

Trikrát sa prežehnáme na „Svätý Bože“; Tvojmu Krížu“; „Ktorí ste v Krista pokrstení“. Taktiež na konci žalmov na trojité Aleluja  a „Poďte, pokloňme sa“ na konci zvyčajného začiatku.

Slúžiaci sa prežehnáva, keď pristupuje k prestolu, keď prvýkrát vchádza a vychádza zo svätyne, aj keď sa postaví pred cárske dvere a odchádza od nich.

Vo Veľkom pôste sa žehnáme aj pri veľkej poklone na pôstnych modlitbách a Božskej službe vopred posvätených darov.

Kedy v bežnom živote by sa mal človek prežehnať?
Stále, keď vníma potrebu ponoriť sa do lásky Otca, Syna i Svätého Ducha, keď sa potrebuje zjednotiť s Kristom na kríži. Zvlášť môže znak kríža pomôcť vo chvíli pokušenia. Dôležité je, aby sme ho nerobili len mechanicky, ale naozaj s vierou v moc a lásku Boha, ktorá sa zjavila na kríži a definitívne zvíťazila nad hriechom, diablom a ľudskou slabosťou. Je určite dobré prežehnať sa aj pred jedlom, pred chrámom alebo keď prechádzame popri kríži. Zvolávame tak na seba Božie požehnanie.

Aká je spojitosť medzi prežehnaním sa znakom kríža a pomazaním olejom v tvare kríža počas sviatostí?
Najstarší spôsob žehnania, známy aj v rímskom obrade, je jednoduchý znak tzv. gréckeho (rovnoramenného) kríža, ktorým v byzantskej tradícii kňaz žehná dieťa už na ôsmy deň po narodení na čele, ústach a hrudi. Podobný znak v rímskom obrade dávajú veriaci (i kňaz) na seba pred čítaním svätého evanjelia. Znakom kríža kňaz žehná na čele a na hrudi aj katechumena. Tesne pred samotným krstom kňaz pomazáva krstenca olejom radosti na čele, hrudi, ušiach, pleciach, rukách a nohách. Napokon pri myropomazaní kňaz robí znak kríža svätým myrom na čele, očiach, nose, ústach, na obidvoch ušiach, na hrudi, na rukách a na nohách, aby sa tak otvorili aj duchovné zmysly pre činnosť Svätého Ducha.

Čo vy osobne prežívate, keď na svojom tele robíte znak kríža?
Prežehnanie sa vnímam aj ako zapojenie tela do modlitby. Rád sa prežehnám aj vtedy, keď cítim, že liturgický text sa týka mňa osobne. Napríklad určite by som sa prežehnal pri slovách, že „Kristus sa do mňa obliekol“ alebo „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“. Zároveň cítim, že za znakom kríža, ktorý na seba kladiem, sa skrýva oveľa viac, ako som v tej chvíli schopný vnímať. Tak je to s každým liturgickým gestom: pozýva nás stále ísť za to, čo robíme, za to, čo vnímame zmyslami, pozýva nás ísť v ústrety tajomstvu prítomnosti Ženícha – Krista, ktorý prichádza.