BIOETIKA (Jozef Glasa; foto: pexels.com)
Žijeme vo zvláštnych, možno prelomových časoch. Jedným z upozornení, že naša civilizácie je oveľa zraniteľnejšia, ako sme si kedy boli ochotní pripustiť, a to práve pre svoju technologickú vyspelosť, je hrozivo prebiehajúca pandémia ochorenia označovaného ako Covid-19. Spôsobuje ho nový koronavírus s medzinárodným označením SARS-CoV-2.
Invázia koronavírusu prekvapila mocnú Európu aj škandálmi zmietané Slovensko. Obnažila diery v zabezpečení bezpečnosti a pomoci nášmu obyvateľstvu v mimoriadnych situáciách, nedostatky v povinnej príprave štátu aj v aktuálnom manažmente vzniknutej zdravotnej krízy, chýbajúce zásoby základných pomôcok i špeciálneho vybavenia. A nastavila zrkadlo vlastnej nezodpovednosti a nedostatku zmyslu pre veci verejné. Chýba kritické myslenie a potrebná disciplína v situáciách, keď ide už doslova o život. V čase písania tohto príspevku ešte vôbec nie je jasné, aký bude rozsah a dôsledky katastrofy, ktorej nárastu sa v týchto dňoch takmer bezmocne prizeráme.
Napriek všetkým nedostatkom účinnej odpovede na strane štátu osud obyvateľstva stále leží v našich vlastných rukách. Ide o dodržiavanie tých opatrení, ktoré sa vo svete ukazujú ako najúčinnejšie na spomalenie či dokonca zastavenie šírenia infekcie. Napríklad o dobrovoľnú domácu karanténu osôb, ktoré by mohli byť v riziku, že sa novým vírusom infikovali, či zrušenie verejných podujatí, najmä takých, kde je účasť a blízky kontakt väčšieho množstva ľudí. Aj bohoslužieb. Podobne ide o vyhnutie sa zbytočným návštevám nákupných centier, fitness, wellness zariadení a akvaparkov, o dodržiavanie pravidiel základnej hygieny (umývanie a dezinfekcia rúk) a vzájomnú ohľaduplnosť (pri kašli a kýchnutí) či o poskytnutie pravdivých informácií o svojom pobyte v rizikových oblastiach. A mnohé iné.
Pomerne mnoho ľudí má s dodržaním týchto životne dôležitých opatrení problém. Neuvedomujú si alebo podceňujú možnosť ohrozenia zdravia či dokonca života. Vlastného, svojich blízkych – a tobôž sa nezaujímajú o problémy, ktoré by mohli spôsobiť „nejakým cudzím starkým“ alebo aj ľuďom, s ktorými sa stretnú či okolo nich iba prejdú. Ich verejne zachytené reakcie sú temer nepochopiteľné. A javia sa rovnako hlúpe a nezodpovedné, ako aj bezcitné či bezohľadné. Zverejnené nariadenia si vykladajú po svojom, neprečítajú si a neinformujú sa. Namiesto toho presedia hodiny na sociálnych sieťach a pochybných internetových stránkach a nekriticky rozširujú neoverené senzácie či ozajstné bludy. A budú kritizovať každého a všetkých vrátane zdravotníkov, polície či biskupov, lebo veď oni či ony „vedia lepšie“. Nestranný pozorovateľ sa s úžasom pýta: Kde sa podel zdravý rozum, súdnosť a elementárna zodpovednosť?
V situáciách, akou je práve prebiehajúca epidémia, sa preverí zmysel ľudí pre „veci verejné“. Nejde len o politiku. Tá bola v uplynulých rokoch až pričasto zdrojom oprávnených frustrácií a priestorom hrubo nemorálneho, ba až zločineckého konania a správania mnohých našich predstaviteľov. Rakovina zločinu zdravotníctvo, ktorého bezchybné fungovanie by sme práve tak veľmi potrebovali, uviedla do stavu prebiehajúceho kolapsu. Verejnou vecou je aj poskytovanie potrebnej starostlivosti. To si denne vyžaduje neviditeľné a zatiaľ celkom nedocenené hrdinstvo bezmenných lekárov, sestier, záchranárov, laboratórnych pracovníkov a ďalších osôb, ktoré v každej chvíli po celom Slovensku, v nepretržitom ohrození vlastného života a zdravia, pomáhajú ľuďom. Rovnako však treba vidieť aj prácu šoférov mestskej hromadnej dopravy, rušňovodičov a sprievodcov vlakov. Preťažených predavačiek a pokladníčok v predajniach potravín, drogérie či statočných farmaceutiek a farmaceutov v našich lekárňach. Ľudí zabezpečujúcich dopravu a vykladanie tovaru. Kuriérnu službu a donáškovú činnosť. Prácu policajtov a príslušníkov armády. Ide o činnosti životne dôležité pre fungovanie aspoň základných služieb a celej spoločnosti. Hrdinstvo toľkých ľudí, ktoré sa nedá vyvážiť žiadnymi peniazmi.
Z etického hľadiska nás úvahy o súčasnom dianí a odpovedi mnohých na situáciu ohrozenia či ozajstnej krízy privádzajú k úvahe o pojme „spoločné dobro“. O čo tu vlastne ide? Mohli by sme začať konštatovaním, že cieľom konania či správania každého človeka je nejaké malé či väčšie dobro. Vidíme, že konkrétna predstava o žiaducom individuálnom dobre časom zvyčajne rastie. Dnešné či včerajšie už nestačí. Vidíme to u detí. Dnes malý drevený koník, zajtra kolobežka, neskôr bicykel. A mobil. Ale len „taký novší“. Má túžba človeka po dobre nejaké hranice? A má nejaké mať? V prostredí rodiny, pracoviska, spoločnosti alebo biomedicíny? Kam dnes vedie človeka staro-nové rajské pokušenie „byť ako Boh“?
Stále sa vracajúcou otázkou je aj tá pilátovská: „A čo je dobro?“ Už sme kedysi napísali, že dobro znamená všetko, čo je v súlade s poslaním, cieľmi a prirodzenosťou človeka. Čo mu umožňuje alebo pomáha žiť plnohodnotný ľudský život. Čo je v súlade s jeho dôstojnosťou, prirodzenými právami a oprávnenými záujmami. Čo podporuje alebo dáva životu človeka zmysel. Čo ho rozvíja, posúva k medziam dokonalosti, ktorú môže dosiahnuť. Rozličné dobrá majú navzájom určitú hierarchiu. Sú malé a väčšie. Dôležité – aj tie menej podstatné. Krátkodobé – aj tie pretrvávajúce. Dočasné – a ako veria kresťania aj „tí mnohí iní“ – aj tie večné. Tie druhé sú zas podľa kresťanov, aj mnohých iných, práve tie najdôležitejšie.
Spoločné dobro by sme mohli pochopiť ako čosi, čo prináša prospech, úžitok, radosť, šťastie či naplnenie mnohým, správnejšie všetkým, ktorí v tej alebo inej chvíli či čase potrebujú z neho čerpať. Takým je napríklad fungujúce zdravotníctvo, školstvo, doprava, zásobovanie potravinami a všetkým, čo je nevyhnutné pre život. Nederavý sociálny systém. Spravodlivé súdnictvo. Spoľahlivá polícia. Profesionálne i dobrovoľnícke hasičské útvary. Vycvičená a technicky dobre vybavená armáda prostriedkami na zvládnutie nepredvídateľných situácií ohrozenia pandémiou alebo povodňami. Zdravé lesy a pekné parky. Kultivovaná poľnohospodárska výroba. Zdravé životné prostredie. To prírodné aj to kultúrne. A tiež pracovné. Kladné morálne prostredie v spoločnosti. S rozlišovaním a podporou dobra – a morálnym odsúdením zlého. Upravené verejné priestory. Námestia a aleje stromov. Záhradky pred domami, upravené parčíky a detské ihriská.
Zvláštnosťou spoločného dobra je aj to, že doň svojím spôsobom môže prispieť každý. Svojím konkrétnym správaním. Temer vždy to znamená dať zo svojho vlastného, individuálneho dobra určitú časť druhým. Vzdať sa časti svojho času, pohodlia, peňazí či vecí. A prispieť ostatným. Platením daní. Dobrovoľníckou prácou. Zbierkou šatstva, hygienických prostriedkov či peňazí na charitné diela a aktivity pomoci. Áno, naši ľudia vedia byť niekedy až prekvapujúco štedrí a solidárni. Zvyčajne, ako sa pozoruje, práve tí chudobnejší. Do spoločného dobra môžeme prispieť aj vlastnou disciplinovanosťou a ohľaduplnosťou. Neničením spoločného majetku, priestorov, vybavenia. Neodhodením špaku alebo použitej papierovej vreckovky na chodník. Zastaním sa dobra. Vľúdnym napomenutím chybujúceho či upozornením nepekne nadávajúceho. Poskytnutím pomoci. Potrebnej a správnej informácie. Ukázaním cesty. Dobrou radou. Úsmevom a vyjadrením pochopenia. Obyčajnej ľudskej vďačnosti. Pochvalou a uznaním. A mnohým iným. Tvorba aj ochrana spoločného dobra je, či mala by byť, vecou nás všetkých. Je aj jednoznačnou, vskutku kresťanskou úlohou a povinnosťou. Pozývajú nás k tomu pravdy aj morálne učenie našej viery či texty Svätého písma, mnohé Kristove podobenstvá. Máme byť vskutku svetlom sveta, chlebom a soľou pre našich blížnych, milosrdnými Samaritánmi na tmavých cestách súčasného človeka.