SLOVO O IKONE (Martin Mráz; foto: Margita Viteková)
V politickom, sociálnom a náboženskom chaose Slovenska 17. storočia sa v malej zemplínskej dedinke Klokočov po prvýkrát objavuje fenomén slzenia mariánskych obrazov ─ ikon Presvätej Bohorodičky. Tento nadprirodzený jav sa neskôr zopakoval aj na iných miestach vtedajšieho severovýchodného Uhorska.
Klokočov bol v tom čase malou usadlosťou vo vlastníctve šľachticov z michalovského a vinianskeho panstva. Obec bola založená pravdepodobne v polovici 14. storočia. K roku 1358 sa viaže prvá písomná zmienka, ktorá hovorí aj o prvom názve obce ─ Klokochow. Slovenské obyvateľstvo Klokočova bolo pre vyľudňovanie spôsobené vojnami a epidémiami postupne posilňované valašsko-rusínskymi kolonizačnými vlnami. Tieto kolonizačné vlny posilňujú aj prítomnosť veriacich byzantského obradu, ktorí si svoj prvý drevený chrám v Klokočove postavili pravdepodobne v prvej polovici 17. storočia. Práve tento chrám sa stal miestom zázračného slzenia ikony v roku 1670. V priebehu nasledujúcich storočí bol niekoľkokrát poškodený a opravovaný. Začiatkom 19. storočia už kapacitne nepostačoval potrebám klokočovskej farnosti, a preto bol v roku 1835 postavený nový murovaný chrám s tým istým patrocíniom Zosnutia Presvätej Bohorodičky.
Prvé zachované záznamy o miestnej gréckokatolíckej farnosti pochádzajú z konca štyridsiatych rokov 18. storočia. Zoznam po mene známych klokočovských farárov siaha tiež do tohto obdobia. Miestna farnosť patrila pod správu Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie a po druhej svetovej vojne a novom usporiadaní hraníc sa Klokočov ocitol pod správou gréckokatolíckeho biskupa z Prešova.
Keďže originál plačúcej ikony bol z klokočovského chrámu odstránený veľmi skoro po jej zázračnom slzení, nemohol sa Klokočov stať miestom pútí a nemohli vzniknúť ani žiadne dobové znázornenia, kópie, resp. rytina klokočovskej ikony.
Nepokojné časy obdobia náboženských vojen, presuny vojsk, rabovanie a strata originálu klokočovskej ikony v roku 1711 však nespôsobili úplný zánik úcty ku klokočovskej Bohorodičke.
Maďarský autor Pavol Esterházy publikoval v roku 1696 v Trnave preklad diela Atlas Marianus, ktorý doplnil a prispôsobil podmienkam Uhorska. V tomto diele popisuje 99 lokalít spojených s významnou mariánskou úctou k jej ikonám, obrazom alebo sochám. Medzi nimi uvádza aj „drevený ruský chrám“ v obci Klokočov vo Vinianskom panstve.
Svedectvom o živosti úcty ku klokočovskej Bohorodičke je aj rukopisný Bohohlasník (spevník) zo spišskej dediny Kamienka z roku 1734. Obsahuje aj tzv. Pieseň o obraze klokočovskom, ktorá je najstaršou ľudovou duchovnou piesňou a hovorí o zázračných udalostiach z Klokočova.
Klokočov sa svojej ikony dočkal až po viac ako dvesto tridsiatich rokoch. V roku 1904 bola vytvorená druhá kópia plačúcej ikony a prešovským biskupom Jánom Válim bola darovaná klokočovskému chrámu. Vtedy sa v Klokočove nanovo rozvinula neobyčajná úcta k Ochrankyni Zemplína.
(pokračovanie nabudúce)