SLOVO O IKONE (Juraj Gradoš; foto: archív Juraja Gradoša)
V roku 1670 došlo k prvému dochovanému zázračnému slzeniu ikony v priestore nielen východného Slovenska, ale možno i Uhorska. Počas modlitieb v drevenej Cerkvi Uspenia Presvätej Bohorodičky v Klokočove slzila ikona Presvätej Bohorodičky umiestnená na ikonostase. Keďže toto slzenie nebolo riadne zdokumentované, dnes sa môžeme opierať iba o písomné záznamy a ústne tradovanú legendu.
Podľa nej sa to stalo v čase, keď kurucké vojsko stálo pred Michalovcami. Legenda opisuje, ako vojaci ikonu z ikonostasu vytrhli, hodili na zem, udupali, porezali a prebodli. Keď ju veriaci vrátili na miesto, ikona slzila ešte intenzívnejšie. Nakoniec kuruci cerkev s ikonou zapálili, a tá zhorela. Legenda opisuje neznámeho cisárskeho vojaka, ktorý ikonu z horiacej cerkvi zachránil a odniesol do Prešova, odkiaľ putovala do Mukačeva. Podľa inej legendy putovala na príkaz Leopolda I. (zomrel 5. mája 1705) do Viedne. V roku 1769 bola na účely magistrátu v Prešove namaľovaná kópia klokočovskej ikony. Podľa tradície ju mal namaľovať na priamy podnet rakúskej cisárovnej Márie Terézie viedenský maliar F. G. Kramer. Čo je však na tejto legende pravdivé?
Dnes niektorí autori spochybňujú rok 1670. Opierajú sa o mnohé historické nepresnosti v legende, ktoré vyvolávajú pochybnosti o jej úplnej pravdivosti. Ale práve preto, že počas troch storočí nebol dôvod meniť rok slzenia ikony, môžeme tento údaj považovať za dôveryhodný. Ostatné údaje podľahli počas tohto obdobia mnohým úpravám, ktoré pridali väčšej obľúbenosti príbehu. Opis celej udalosti sa nikde v dobových písomných prameňoch nenachádza. Ale už v roku 1696 bol zázrak v Klokočove zaradený uhorským palatínom Pavlom Esterházym do zoznamu zázračných obrazov a sôch Presvätej Bohorodičky v Uhorskom kráľovstve.
Aký je skutočný príbeh klokočovskej ikony? Na základe súčasných poznatkov môžeme vytvoriť priebeh udalostí nespájaných so slzením ikony, ale s jej cestami nielen po Uhorsku, ale i za hranice Európy. Ikona slzila pravdepodobne v čase, keď do Prešova smerovalo rakúske cisárske vojsko. Títo labanci neboli o nič menej krutí ako povstaleckí kuruci. Je preto veľmi pravdepodobné, že slzenie ikony a spálenie chrámu mali na svedomí práve labanci. Jeden z nich ikonu z chrámu pred podpálením zobral a s účelom jej speňaženia ju odniesol do Prešova. Ešte predtým si však overili, či ikona naozaj slzí. Použili na to najprirodzenejší nástroj – dýku. Ikona sa tak dostala do Prešova, kde ju za veľké peniaze odkúpila Žofia Bátoriová, majiteľka Mukačevského panstva.
Žofia si ikonu odniesla do Mukačeva a dala ozdobiť tromi korunami (väčšiu mala Bohorodička a dve menšie Ježiš nad každým ramenom) a dvomi náhrdelníkmi. V náhrdelníkoch prevažovali perly, niektoré rady boli zo zlata a dokonca zo smaragdov. Boli v nich aj smaltované koráliky a smaragdové a zlatorubínové ruže. Ikona sa stala najväčším pokladom Rákociovcov. Keď v roku 1688 Mukačevský hrad po trojročnom obliehaní kapituloval, ikonu si so sebou odniesla nevesta Žofie Bátoriovej Helena Zrínska cez Košice a Prešov do Viedne. Tu bola v uršulínskom kláštore, kým Helenu v roku 1692 neoslobodil jej manžel Imrich Tököli. Vtedy si Helena zobrala ikonu so sebou do Turecka. Klokočovská ikona tak bola niekoľko rokov v Ázii.
