SLOVO BL. V. HOPKA
Ježiško aj vodu prinesie do kuchyne, pozametá, nehanbí sa pracovať. Tento milý Syn Bohorodičky má prísť teraz ku mne so svojou Matkou. Ten, ktorý na príhovor svojej Matky urobil prvý zázrak v Káne Galilejskej…, ktorá sa veľmi tešila, ak počula o svojom Synovi, že všade, kde chodil, robil dobre, ktorá bola smutná v posledných dňoch Ježišovho života, ktorá počula: teraz ho zradil Judáš, teraz ho vedú od jedného sudcu k druhému, teraz ho bičovali, odsúdili na smrť, tŕním korunovali, kríž na plecia položili. A ona ho ide pozrieť, musí sa s ním stretnúť. A stretáva ho. Hovoria očami – aj Syn, aj Matka. Čo mohla hovoriť Matka, keď videla svojho Syna s krížom na pleciach? Syn môj, toto si si zaslúžil od ľudí? Za to, že si vyliečil rany, oni ťa bičovali, zranili; za to, že si tešil, každému robil dobre, za to ťa opľúvali; za to, že si kríže bolestí snímal z ľudských pliec, za to ti ľudia dali ťažký kríž na plecia!
Ó, Syn môj, prečo musíš vytrpieť toľko zla? Prečo ťa tak nespravodlivo súdia? Ó, Syn môj, tak spolucítim s tebou, nevýslovným spôsobom ťa milujem za tvoju veľkú lásku k ľudskému pokoleniu. Nech sa stane Božia vôľa, Pán Boh to dovolil, musím sa s tým uspokojiť. A na čo myslel Ježiš, keď videl svoju bledú matku? Ach, matka moja, ty jediná zo všetkých matiek, ktorá musí toľko trpieť aj pre Syna, aj pre ľudstvo spolu so Synom. Ty jediná na svete, ktorá môže vidieť svojho Syna, ako nesie svoju truhlu (šibenicu – kríž), v ktorej ho zaživa pochovajú. Ó, Matka, koľko si sa so mnou natrápila v živote, a ja ťa teraz nechávam samú. Neboj sa, nenechám vás sirotami, tým viac nenechám sirotou teba, ó, drahá Matka! Budeš mať ochranu nebeskú aj pozemskú. Ešte chvíľu budeš trpieť. Onedlho uvidíš vzkrieseného Syna, ešte chvíľu budeš žiť a budeš Kráľovnou neba…
Buď silná, ó, Kráľovná mučeníkov! Porozumeli si, poznali myšlienky, povzbudili sa.
(Vasiľ Hopko: Kristus v nás. Rozjímania o Eucharistii; preložil F. Dancák)
