SLOVO NA ÚVOD (Juraj Gradoš)
Blížia sa Vianoce. Možno vám hneď napadlo, že som mal povedať Narodenie Pána. No začnem Vianocami. Tie už sú tu. Všade okolo nás. A najmä v dnešných chrámoch, kde moderný človek nachádza pokoj. Nečudujem sa. Je veľký rozdiel vstúpiť v zime do chladného ošarpaného a vlhkého chrámu, kde sa jedna stará elektrická pec márne snaží ohriať premrznutý vzduch, a do nového, čistého a teplého nákupného centra, kde tie pece ani nevidno. Do chrámu, kde „musíme“ a do centra, kde chceme. Hoci sa iba prejsť. Ani nenakúpiť, len tak – oddýchnuť si. Zažiť kúsok luxusu, výnimočnosti.
Toto nie je iba obraz postoja detí nového milénia. Každý chce byť výnimočný. Doma rodičia majú izbu (ako aj iné domácnosti), ktorá síce dnes nie je modernou, ale keď do nej vojdem, akoby som vyšiel zo šedého sveta do svetla. Ešte aj vzduch v nej vonia inak. Podobne som to cítil na Vianoce. Bol som výnimočný. Dostával som darčeky. Len tak, lebo boli Vianoce. Od tých, ktorí ma mali radi. Myslím, že toto sa vôbec nezmenilo. Táto túžba dieťaťa po láske pretavenej do niečoho nového, tajomného a vzácneho tu je stáročia. A možno od počiatku vekov. Až ako otec som to spoznal. Videl som v očiach svojich detí oheň radosti. Vzrušenie a nádej.
Vôbec sme sa nezmenili, i keď pribudli vrásky a šedivé vlasy. Stále to hľadáme. I v tom centre. Ideme, pozeráme. Možno bude akcia. Možno si budeme môcť kúpiť kúsok luxusu za dobrú cenu. A keď uvidíme vysnívaný kúsok a pri ňom vysoké percento zľavy, i naše oči sa rozžiaria. Radosťou. Vzrušením. Znova sme malými deťmi pod vianočným stromčekom, ktoré boli obdarované niečím výnimočným a chvália sa darčekom každému hosťovi.
V jednom animovanom filme bola použitá myšlienka, že ak všetci ľudia dosiahnu výnimočnosť, nikto nebude výnimočný. Byť výnimočný medzi výnimočnými znamená byť všedný. A tak výnimočnosť nie je niečo zvonku, je vecou srdca. Vlastného pohľadu. Je to rýdzo subjektívny pocit človeka, ktorý sa môže zmeniť v zlomku sekundy. Aj Božia prítomnosť, výnimočná pre všetkých, sa nám stáva všednou. Akosi sme stratili pocit luxusu, výnimočnosti, ktorý mal izraelský národ. Lebo už nie je iba jeden vyvolený. Už sú vyvolení všetci.
Napriek tomu, ako sami seba vnímame, sme výnimoční. Každý z nás. Nie sme iba číslami v štatistikách, ak sa sami nimi nestaneme. I keď Boh každého miluje rovnako, predsa každého iným spôsobom. Unikátnym. Výnimočným. Každého oslovuje inak. Ale vždy v správnom čase. Prichádza ku každému s iným darčekom. Špecifickým. Často ho ani nevnímame. Napriek tomu ho nosíme so sebou. Je našom súčasťou. Ostatní to vidia, ale my nie. Robí to, lebo nás miluje. Ako rodič dieťa na Vianoce. Pre oheň v našich očiach. Pre našu radosť, skutočnú radosť, urobí všetko. A už aj urobil. Dal nám všetok svoj luxus, svoje kráľovstvo. Svojim deťom. A keď nám dal všetko, neostalo mu na tieto Vianoce nič. Iba to, aby sa narodil v biednej maštali. Pre nás. Aby nám dal to, po čom ani nevieme, že túžime. Seba. Až ho spoznáme, až spoznáme jeho sladkosť, ktorá prevyšuje chuť medu na vianočnej oplátke, už sa ho nikdy nevzdáme. V tej maštali, pochmúrnej ako niektoré naše chrámy, budeme cítiť toľko vzrušenia a radosti ako nikde inde.
