SVEDECTVO (Stanka; foto: pxhere.com)
Vyrastala som v úplnej rodine, ale vieru sme doma praktizovali iba na Vianoce, keď sme sa pri štedrovečernom stole pomodlili základné modlitby a to bolo všetko.
Ako dieťa som občas zašla do chrámu so svojím otcom, ale aj to po nejakom čase prestalo. Rodičia nás vychovali dobre, asi najlepšie, ako sami vedeli. Ale bez Boha. Otec bol typ, ktorý svoju lásku neprejavoval, obzvlášť navonok. A ako dievča som si k nemu nevybudovala dôverný a blízky vzťah. V puberte som si našla kamarátky, s ktorými som chodila po baroch a neskôr aj na diskotéky. Rodičia najprv nesúhlasili, ale neskôr sa s tým zmierili. Našla som si chalana staršieho o dvanásť rokov. Tento muž ma pripravil o to, čo som mala dať iba jednému mužovi, ktorý ma bude ľúbiť.
Bola som taká mladá a dala som svoje panenstvo tak lacno v nádeji, že to je ten pravý a že aj on ma bude milovať. Tento vzťah trval tri a pol roka a bol veľmi búrlivý, dobrodružný. Na začiatku sa mi to páčilo, pretože Noro bol v spoločnosti pre svoju veselú povahu veľmi obľúbený . Dokázal si rýchlo získať priazeň hlavne žien. Taktiež ma často zahŕňal darčekmi. No neskôr už bol len plný žiarlivostných scén a nakoniec „láska“ prerástla do strachu. V mojich devätnástich rokoch sme sa rozišli po nekonečných rozchodoch a opätovných zídeniach. V tomto vzťahu som bola ako vtáčatko v zlatej klietke, ktoré túži lietať, ale nemôže, pretože mu niekto odstrihol krídla.
Po rozchode som sa mohla opäť nadýchnuť, ale práve túto situáciu diabol využil na ďalšie svoje plány. Začala som viac ako kedysi chodiť na diskotéky, zabávať sa po baroch a náhodné známosti tiež neboli výnimkou. Úplne som stratila sebaúctu a tvárila som sa, že takto som slobodná a konečne môžem robiť to, čo chcem. Ale opak bol pravdou. Čoraz viac som sa zamotávala do tŕnia hriechu a získavala som čoraz viac zranení, ktoré ma robili tvrdšou, a ja som si okolo seba vytvorila pancier, cez ktorý som nevpúšťala nikoho bližšie, aby mi nemohol ublížiť. Vnútri som však cítila prázdno, ktoré som vypĺňala povrchnou zábavou s „kamarátmi“ a stále novými vzťahmi. Vedela som, že niekde vnútri som niekto iný, ale to dievča vo mne bolo uväznené za veľmi hrubým pancierom. V septembri 2010 som spoznala istého muža, s ktorým som sa začala stretávať. Zo začiatku ma ničím nezaujal, ale vnútorný hlas mi našepkával, že je to možno cesta k vyslobodeniu. Postupne mi začal hovoriť o Bohu a dával mi tiež katechézy na rôzne témy. Odpovedal na otázky, ktoré sa tvorili v mojom srdci. Jeden a pol roka bol mojím učiteľom a duchovným vodcom. Spočiatku som si myslela, že on by mohol byť ten muž, ktorého mi Boh poslal do blízkeho dôverného vzťahu, ale za krátky čas som zistila, že to tak nie je.
(pokračovanie v nasledujúcom čísle)
