SLOVO NA ÚVOD (Juraj Gradoš)
Jedna z najznámejších piesní spred tridsiatich rokov, keď obyvatelia jedného štátu v srdci Európy urobili čiaru za štyridsiatimi rokmi pokusu na ľudskej spoločnosti, má v sebe refrén plný prísľubu lepšieho dňa. Tento sľub hovorí o vzájomnej láske, o pravde, o vytrvalosti a o nádeji. Pesničkár Ivan Hoffman zahral túto pieseň, ktorá sa stala refrénom nežnej revolúcie, na mítingu v Bratislave 26. novembra 1989.
Ak sa dnes pozerám na Slovensko, musím povedať, že sme tento sľub porušili. Všetci. Tridsať rokov premárnených šancí nás priviedlo do stavu, keď nevieme ako ďalej. A to vo všetkých oblastiach spoločenského života. Počnúc morálkou, politikou, školstvom, zdravotníctvom, justíciou i Cirkvou. Tie profesie, ktoré boli donedávna pilierom spoločnosti a zdrojom hodnôt, praskajú a v ich trhlinách sa ukazuje skazenosť, zlo. A to v akejkoľvek podobe. Odkiaľ sa tam vzalo? Čo ho spôsobilo? Moralista nasiaknutý predminulými štyridsiatimi rokmi by povedal, že to je ovocie prehnitého západu, semená kapitalizmu zasiate, aby zničili našu spoločnosť. Iní by v tom celom videli sprisahanie s cieľom ovládnuť celé ľudstvo. A ďalší? No dalo by sa písať veľa.
Podľa mňa je to výsledok nášho sebectva, ktoré s rastúcimi možnosťami dostalo nový rozmer. Za štyridsať rokov socializmu sme kradli. Všetci. A vyhovárali sa. Kradnutie a pozornosti sa stali bežnou súčasťou nášho života. Boli sme takpovediac leniví a využívali sme na získanie lepšieho života tú kratšiu cestu. I keď nemorálnu. A to v nás november 1989 nevykynožil. Naopak. Polial. Mnohí za svoje skutky museli trpieť, ale väčšine sa to prepieklo. Našli si cesty a cestičky. Od babky na dedine po mladých v meste. Každý svojím spôsobom chcel vybabrať so systémom. A znovu si to posvätil nezáujmom o neho a nespravodlivosťou systému.
Na každej vlne občianskej nespokojnosti sa tak prirodzene vyniesli tí, ktorí chceli zmeniť systém, aby bol na ich obraz. Dnes sa zdá, že ide cunami. Obrovská vlna prináša mnohé príležitosti. Strany vznikajú ako huby po daždi. Sily sa preskupujú, názory obyvateľov sa menia z hodiny na hodinu. Stačí kauza v médiách. Ba dokonca iba jej tieň, náznak, podozrenie. Nečudo. Médiá začali suplovať vyšetrovateľov. Ale nielen ich. Aj prokurátorov a sudcov. Už suplujú učiteľov, zdravotníkov. Dokonca na internete už nájdete aj virtuálne kaplnky. Médiá sa stávajú pilierom spoločnosti. Virtuálnym pilierom. Zdrojom jej hodnôt. Toho, čomu ľudia veria. No tento pilier je podľa mňa prehnitejší oveľa viac, než si myslíme, a je len otázkou času, kedy niekto iný v ňom nájde trhliny. A čo potom?
