SLOVO SVÄTÉHO OTCA (Marek Baran; foto: Dávid Rybovič)
Pred modlitbou Anjel Pána Svätý Otec v prejave vysvetlil veriacim, čo znamená mať vieru ako horčičné zrnko.
„Témou dnešnej evanjeliovej state (porov. Lk 17, 5 – 10) je viera, ako to hneď na začiatku uvádza prosba apoštolov: ,Daj nám väčšiu vieru!‘ (Lk 17, 6). Je to krásna modlitba, ktorú by sme sa mali často modliť počas dňa: ,Pane, daj mi väčšiu vieru!‘ Ježiš odpovedá dvoma obrazmi. Sú nimi horčičné zrnko a ochotný sluha. ,Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: – Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora, – poslúchla by vás.‘ Moruša je robustný strom, dobre zakorenený v zemi a odolný voči vetru. Ježiš chce teda povedať, že viera – hoci aj malá – môže mať silu vytrhnúť z koreňov dokonca i morušu. A potom ju zasadiť do mora, čo je niečo ešte menej pravdepodobné. Ale nič nie je nemožné tomu, kto má vieru, pretože sa nespolieha na svoje sily, ale na Boha, ktorý môže všetko.
Viera porovnateľná s horčičným zrnkom je taká viera, ktorá nie je pyšná a istá si sama sebou; nehrá sa na akéhosi veľkého veriaceho, ktorý neraz predvedie mrzké veci. Je to viera, ktorá vo svojej pokore cíti veľkú potrebu Boha a vo svojej nepatrnosti sa mu odovzdáva s plnou dôverou. Je to tá viera, ktorá nám dáva schopnosť hľadieť na vrtkavé udalosti života s nádejou, ktorá nám pomáha prijímať aj prehry, utrpenia s vedomím, že zlo nikdy nemá posledné slovo a nebude ho mať. Ako môžeme poznať, či skutočne máme vieru, čiže či naša viera, hoci malá, je rýdza, čistá, úprimná? Ježiš nám to vysvetľuje tak, že poukáže na meradlo viery: službu. Robí to cez podobenstvo, ktoré sprvu znie trocha zarážajúco, pretože používa postavu panovačného a neohľaduplného hospodára. Ale práve takéto počínanie hospodára dáva vyniknúť tomu, čo je pravým jadrom podobenstva, totiž postoju ochoty u sluhu. Ježiš chce povedať, že práve takýmto je zoči-voči Bohu človek viery: plne sa dáva k dispozícii jeho vôli, bez vypočítavosti či nárokov. Takýto postoj voči Bohu sa odráža aj v spôsobe správania sa v spoločenstve: odráža sa v radosti z toho, že si jeden druhému môžeme slúžiť a že už v tomto samotnom nachádzame svoju odmenu, nie v chválach či ziskoch, ktoré z toho môžu plynúť.
Práve to nás na konci tohto rozprávania učí Ježiš: ,Keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: ‚Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť‘ (Lk 17, 10). Neužitoční sluhovia, čiže bez nárokov na poďakovania, bez požiadaviek. ,Sme neužitoční sluhovia‘ – to je vyjadrenie pokory, ochoty, ktorá je takým veľkým dobrodením pre Cirkev, a je to poukázanie na správny postoj, ako v nej konať: na pokornú službu, ktorej príklad nám dal Ježiš, keď umyl učeníkom nohy (porov. Jn 13, 3 – 17). Panna Mária, žena viery, nech nám pomáha kráčať touto cestou. Obráťme sa na ňu v predvečer sviatku Panny Márie Ružencovej v spojení s veriacimi zídenými v Pompejach na tradičnej modlitbovej pobožnosti.“ (príhovor zo 6. októbra 2019)
„Svedok je kľúčové slovo, je to slovo, ktoré má rovnaký významový koreň ako mučeník. A mučeníci sú prvými svedkami viery: nie však prostredníctvom slov, ale životom. Žijú tak, že šíria pokoj a radosť, milujú všetkých, aj nepriateľov, z lásky k Ježišovi.“ (Svätý Otec František)
