HOMÍLIA (Giacomo Guido Ottonello; foto: Mária Žarnayová)

Na slávnosť Zosnutia Presvätej Bohorodičky zavítal do Ľutiny Mons. Giacomo Guido Ottonello, apoštolský nuncius na Slovensku, ktorý sa 18. augusta počas archijerejskej svätej liturgie na mariánskej hore prihovoril všetkým pútnikom.

Drahí bratia a sestry,

ďakujem vladykovi Jánovi Babjakovi, prešovskému arcibiskupovi metropolitovi, za pozvanie sláviť spolu s vami Zosnutie Presvätej Bohorodičky tu, v tomto krásnom kraji. Pozdravujem tiež s úctou vladyku Petra Rusnáka a vladyku Jána Eugena Kočiša. Je pre mňa radosťou vidieť eparchiálnych aj rehoľných kňazov, rehoľné sestry a seminaristov a všetkých vás, ktorí ste sa tu dnes zjednotili v modlitbe.

Bohoslužby sviatku Zosnutia Márie oslavujú túto radostnú a slávnu udalosť Bohorodičky s kráľovským majestátom. Kresťanská tradícia vzýva s obdivom a nemennou láskou Máriu z Nazareta ako kráľovnú a matku. Jej triumfálny vstup do neba je neoddeliteľne spojený s jej najhlbším a výnimočným podielom na tajomstve jej Syna, Pána pánov a Kráľa vesmíru: „V Kristovi budú všetci oživení. … najprv Kristus, ktorý je prvotinou; potom pri jeho príchode tí, čo patria Kristovi.“ (1 Kor 15, 22 – 23) Nádherný starobylý hymnus akatist ospevuje kráľovskú nádheru Božej Matky: „Velebíme tvojho Syna i teba, Bohorodička. Vykupiteľ prebýval v tvojom lone, posvätil ho, oslávil ťa a všetkých nás naučil ospevovať ťa.“ (12. ikos)

Opätovne sme prišli sem, na púť do Ľutiny, k Presvätej Bohorodičke: krok za krokom na toto obľúbené pútnické miesto. Prišli sme so srdcom nasmerovaným na Máriu a s očami upretými na ňu: so srdcom, aby sme sa k nej modlili, a s očami, aby sme ju kontemplovali a napodobňovali.

O putovaní nám rozpráva svätý evanjelista Lukáš, ktorý nám približuje Máriu, ako ide z Nazareta do Alžbetinho domu. Išlo o dlhú a únavnú púť po hornatom judskom kraji, ešte dlhšiu a únavnejšiu, keďže sa na ňu podujala mladá dievčina, výnimočnú púť, keďže výnimočná bola ona, táto dievčina, ktorá vo svojom lone niesla Stvoriteľa celého sveta.

Ak sa pozeráme na obraz nanebovzatia Presvätej Bohorodičky, náš zrak zaujme isté vystupovanie nahor, ktoré sa uskutočňuje medzi údivom nás, ktorí asistujeme zdola, a radostnou oslavou neba, ktoré prijíma Máriu v celej svojej ženskej telesnosti. Mária je sprevádzaná a podporovaná anjelmi, ktorí vystupujú s úplnou ľahkosťou. Je tu zrejmá dôverná známosť medzi touto ženou a nebom, ktoré je vnímané ako miesto Boha, ako symbol božskej skutočnosti. Skutočnosti, ktorá sa dotýka zeme človeka bez toho, aby s ňou mohla splynúť. Mária nemusí zanechať nič zo svojho človečenstva, aby mohla vstúpiť do tohto neba. Práve toto človečenstvo si Boh žiadal a miloval ho, aby prijal naše telo v Ježišovi a aby sa mohol s nami stretnúť v ľudskom tele a s ľudským srdcom.

Mária ospevuje tento počiatok, ten pohľad zameraný na ňu, ktorým zdôvodňuje svoje radostné zvolanie: „ … lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice“. Na začiatku tej slávy, ktorú dnes kontemplujeme, je milosť jedného pohľadu. Konečným výsledkom života Márie je zrelé ovocie pohľadu Boha, ktorý sa usídlil v stave poníženosti a chudoby. Poníženosť, o ktorej sa hovorí, nie je v skutočnosti cnosť, ale daná skutočnosť, na ktorú sa Mária pozerá s pokojom: nemala sociálne, kultúrne či náboženské podmienky na zviditeľnenie sa. Patrila medzi tých, ktorí znamenali málo, tých, ktorí boli zvyknutí spoliehať sa nadovšetko na Boha Izraela, na Boha, ktorý vypočúva modlitbu chudobného a nezabúda na volanie utrápených.

Mária sa vo svojom stave poníženosti cítila nájdená Božím pohľadom a spoznala jeho dobrotu: videla jednoduchými očami čistý pohľad Boha upretý na jej život, rešpektujúci jej slobodu a zároveň silno túžiaci stať sa maličkým medzi maličkými, aby tak mohol utkať novú zmluvu. Vo svetle tohto dobrého pohľadu Mária mohla s dôverou odovzdať svoj život.

Každá generácia vie, že sa musí vyrovnať so zlým vnuknutím, ktoré had našepkáva Adamovi, že pred pohľadom Božej dobroty by bolo lepšie pokúsiť sa skryť. Mária však uznáva slovo (z Knihy Numeri), ktoré považuje Boží pohľad za prameň požehnania: „Nech ti Pán ukáže jasnú tvár a nech ti je milostivý! Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a daruje ti pokoj!“ (Nm 6, 25 – 26) Mária vie, že najväčšou tmou je klamstvo, keď sa už necítime videní dobrými očami vlastného otca vo chvíľach, keď sa nám kráča ťažko. Spolu s chudobnými modlitebníkmi Izraela sa naučila odovzdávať svoju dôveru Bohu, ktorý vidí naše kroky aj v najtemnejších udalostiach nášho života, aj v najkrajnejšej biede bezmocnosti, keď nemôže urobiť nič iné, len zotrvať v tichu pod krížom, aj v úplnom vyprázdnení Veľkej soboty: „Ty vidíš, veď ty hľadíš na útrapy a žiaľ a berieš ich do svojich rúk.“ (Ž 10, 14)

Cesta k nanebovzatiu – slávnemu cieľu – sa teda začína istou chudobou, ktorú bez strachu vystavujeme na Božie svetlo, a čistým srdcom, ktoré v Bohu vidí svojho záchrancu. Ten, ktorý „zhliadol na poníženosť svojej služobnice“, aby urobil veľké veci, neprestáva upierať ten istý pohľad lásky aj na našu poníženosť, na našu chudobu a malosť, ktoré vyplývajú z reality nášho bytia a nie z cnosti. S namyslenosťou a pýchou, nasýtenosťou a mocou sa vzďaľujeme nebu, v ktorom už tu a teraz môžeme srdcom prebývať a ktoré nám môže priniesť predovšetkým nový nádych slobody.

„Rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú, mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno.“ (Lk 1, 51 – 53) Boh spásy nás oslobodzuje od obavy, ktorá nás núti premýšľať, ako sa stať väčšmi a viditeľnejšími. Oslobodzuje nás od nutnosti brániť alebo vydobýjať si pozície moci, oslobodzuje nás od starostí naplniť svoj život mnohými vecami, ktoré sa už dnes považujú za nevyhnutné. Ten, kto sa vystaví Božiemu pohľadu, objaví Lásku a nechá sa oslobodiť od egoizmu, ktorý uháša život, a ktorý, zakorenený v srdci každého človeka, deformuje a poškodzuje vzťahy v celej štruktúre spoločnosti.

Spolu s Máriou teda môže konečne spievať Magnifikat za dar našej chudoby, za každú situáciu v živote, v ktorej sa prejavuje citeľným spôsobom. Náš stav poníženosti je pravdou, ktorá nás oslobodzuje, je bránou, ktorá pred nami otvára dokorán nebo nekonečného Božieho milosrdenstva, ktoré môžeme zdieľať s bratmi a sestrami. Na nás je krok dôvery, aby sme prekročili ten prah.

Nanebovzatie – plné spoločenstvo s Bohom – je dar, je odpoveď na Máriine áno, na jej krok dôvery neustále obnovovaný počas celého jej života. Jej staršia sesternica Alžbeta dokonale vystihuje koreň šťastia, povahu radosti, ktorú dnes vidíme žiariť v celej svojej plnosti: „Blažená je tá, ktorá uverila!“ (Lk 1, 45)

Blaženosť Márie je prisľúbená tomu, kto verí v naplnenie Pánovho slova, kto uznáva jediného skutočného Všemohúceho a jeho najvyhľadávanejšie a najvznešenejšie tróny: lono panny, jasle núdzového príbytku, úsmev, ktorý žiari na tvári chudobných, milosť, ktorá robí hriešnikov schopných návratu k dobrému životu, rozlámaný chlieb, dva prekrížené trámy dreva. Tu ukazuje silu svojho ramena, keď dáva víťaziť láske nad smrťou.

Princípom nanebovzatia je teda Ježišova Pascha a viera v jeho smrť a vzkriesenie. Pre túto vieru každý človek, ktorý v Adamovi dostáva dedičstvo zaspať na smrť, v Pánovi Ježišovi dostáva večný život. Viera, ktorá nás zjednocuje s Ježišom na ceste týmto životom, hoci by bola hoci len aktom odovzdania sa v poslednom momente („Pane, spomeň si na mňa“ – Lk 23, 42), je už istou čiastkou neba („Ešte dnes budeš so mnou v raji“ – Lk 23, 43).

Mária žiari dnes pred nami predovšetkým ako žena viery. Jej prijatie do neba, skôr než cesta nahor, je posledným rozhodujúcim aktom odovzdania sa Otcovi, definitívnym odchodom v dôvere, keď v hodine smrti znova opakuje: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ (Lk 1, 38) Božie nebo sa teda otvára dokorán ako príbytok pre Máriu, ako príbytok pre jej srdce a jej telo, ktoré kedysi prijalo nebo, ktoré zostúpilo na zem, Božieho Syna. Otvára sa ako príbytok pre celé jej človečenstvo, ktoré sa stalo krásnym skrze milosť, ktorou ju Boh naplnil. Otvára sa ako príbytok pre celú jej existenciu, ktorú podstúpila, aby kontemplovala tajomstvo lásky v Ježišovom vtelení.

Pozeráme sa na nanebovstúpenie pripomínajúc si zvestovanie. Spolu vykresľujú oblúk Máriinho života ako dialóg medzi nebom a zemou, medzi Bohom, ktorý zostupuje, aby preukázal milosť poníženým a dal im plodný život, a urobil ich život plodným, a človekom, ktorý keď sa otvorí viere, dáva priestor Božej láske, ktorá odľahčuje srdce a bytie od každého bremena egoizmu. V tomto dialógu medzi nebom a zemou sa Boh a naše človečenstvo stretávajú uzmierení a v chvále vernej Lásky.

Mária, prijatá do neba, je znakom a oslavou nádeje nás všetkých. Čaká nás plnosť šťastia ako cieľ cesty, ktorá až doposiaľ osvetľuje blaženstvami naše tváre a naše kroky nie preto, že víťazíme podľa logiky tohto sveta, ale preto, že sme silní v našej istote, že Boh nás miluje v našej chudobe, ponížené stvorenia, ale nikdy nie pozbavené jeho dobrotivého pohľadu, synovia a dcéry, ktorí už teraz môžu zdieľať kráľovský majestát jeho lásky, ktorá sa večne darúva.

Preto sa dnes osobitným spôsobom pripájame ku generáciám tých, ktorí ospevujú blaženosť Márie a v nej a s ňou spievajú s jasaním hymnus vďaky Božiemu milosrdenstvu.

Mons. Giacomo Guido Ottonello