ROZHOVOR (Juraj Gradoš; foto: František Franko)

V rámci svojej návštevy Slovenska v pondelok 5. augusta 2019 bola na pôde Gréckokatolíckej teologickej fakulty PU udelená Jeho Blaženosti Youssefovi Absimu, melchitskému gréckokatolíckemu patriarchovi Antiochie a celého Východu, Jeruzalema a Alexandrie, zlatá medaila Prešovskej univerzity. Po tejto udalosti patriarcha poskytol časopisu Slovo exkluzívny rozhovor.

Vaša Blaženosť, už viackrát sme v našom časopise približovali čitateľom dramatickú situáciu gréckokatolíkov v Sýrii. Správy prinášajú informácie o konci vojny. Je to naozaj tak?

Áno. Riadna štátna správa získava postupne naspäť pod kontrolu aj zvyšné územia v Sýrii. Ešte vždy však niektoré územia ovláda DAEŠ (islamský štát, pozn. red.). Pomaly sa však darí toto ním ovládané územie zmenšovať a veríme, že rôzne národy, ktoré žijú v Sýrii, budú spolupracovať na vyriešení problémov, ktorým čelíme.

Táto vojna istotne veľa vzala. Životov, pamiatok a možno aj morálnych hodnôt jednotlivcov. Nájdete aj niečo pozitívne, čo nechtiac v ľuďoch odhalila?

Podľa mňa najdôležitejšou vecou je znovuzrodenie, renesancia hodnôt ľudí žijúcich v Sýrii. Tieto hodnoty – pohostinnosť, solidárnosť a láska k domovine boli napriek vojne viditeľné skoro u všetkých ľudí. A na nich môžeme založiť život v novej, obnovenej Sýrii.

Zmenila vojna aj duchovný život veriacich? Ich návyky, postoje?

Ľudia už začali premýšľať o tejto vojne a hľadajú odpovede na nevyslovené otázky. Uvažujú: „Možno Pán Boh od nás niečo chce.“ Podobné vojnové udalosti v Izraeli sú opísané aj v Starom zákone. Ľudia často takéto udalosti vnímajú v kontexte svojich vlastných hriechov, zlých skutkov, ktoré urobili. Vnímajú, že Pán Boh dopustil tieto udalosti na nich ako trest za hriech. Podobne je to aj v Sýrii, a tak v ľuďoch dochádza ku kritickému vnímaniu vlastného života a následne k oživeniu viery.

Kolízia medzi moslimami a kresťanmi, čo sa týka samotného vyznávania viery, nastala iba na niekoľkých miestach v Sýrii. Ale vo všeobecnosti sme mali a aj v súčasnosti máme veľmi dobré vzťahy medzi príslušníkmi týchto dvoch veľkých náboženstiev. Možno niekde sa nájde aj opak, ale neprisudzoval by som tomu veľký význam. Tak ako všade vo svete aj u nás žijú rôzni ľudia. A čo sa týka návykov a miestnych obyčajov, tie sa nezmenili.

Kde vidíte dôvody, prečo si ľudia ponechali svoje návyky a svoj duchovný život?

Je to prirodzenosť našich ľudí. Sú tak vychovaní, takto vyrástli. Predsa nemôžeme meniť naše hodnoty, princípy, ktorými sa riadime v živote, preto, lebo naším územím prechádza vojna. Alebo že máme nejaké iné ťažkosti v živote. A tak hoci je náš život ťažký, nemeníme svoje hodnoty, lebo to sú hodnoty evanjelia.

Akí sú vlastne vaši veriaci? Ako by ste ich opísali?

Naši ľudia sú pekní, dobrí a jednoduchí. Sú verní svojej viere. Sú však aj výnimky. Tie sa nájdu v každej krajine a komunite. Ale vo všeobecnosti sú to jednoduchí a nábožní ľudia, tak ako všade na Blízkom východe.

Čo pre vás znamená to, že ste ich duchovným vodcom?

Ja mám byť v prvom rade dobrým pastierom. Snažím sa byť služobníkom našich ľudí podľa vzoru Ježiša Krista. On o sebe povedal, že „neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“. Tak aj ja seba samého považujem skôr za služobníka iných než za duchovného vodcu. Lebo ak chcem byť dobrým pastierom, nemôžem byť lídrom. Musím mať k svojim ľuďom naozaj ľudský prístup vždy, keď som s nimi – v cerkvi, na uliciach, v škole – všade. Ľudia potrebujú vidieť svojho biskupa, svojho patriarchu, zdieľať s ním svoje slabosti, svoje nádeje. Byť s ním.

Ako napríklad vy sám pristupujete k modlitbe a vlastnému duchovnému životu?

Jednoducho. Plním si svoje denné povinnosti a na prvom mieste je, samozrejme, modlitba a rozjímanie nad Božím slovom. Potom veľká vďaka Bohu za všetko. Stále, každý okamih svojho života mu ďakujem.

Ako sa v tejto situácii u vás a vašich biskupov a kňazov prejavuje viera cez skutky?

Na prvom mieste naši kňazi dávajú ľuďom dobrý príklad. Bez toho, aby sami boli naozaj presvedčení, nemôžu ani kňazi, ani biskupi nič urobiť. Nemôžu mať žiadny vplyv na ľudí. Môžeme veľa rozprávať, zapájať sa do humanitárnej pomoci, ale najprv musíme žiť evanjelium, svoju vieru a svoje presvedčenie. Nemôžem mať dva životy – jeden pre ľudí a druhý pre seba. Musím byť čestný a úprimný sám k sebe. Verím, že toto je spôsob, ako presvedčiť našich ľudí a viesť ich správnou cestou k Bohu.

Čo robíte ako skutky pomoci pre svojich veriacich?

Vykonávame humanitárnu pomoc. Dokonca sme zriadili na tento účel aj vlastnú organizáciu. Máme domy pre starších ľudí i pre siroty. Podobne aj školy, nemocnice a vývarovne jedál. To sme mali i pred vojnou, ale teraz, počas nej je táto pomocná ruka slabým veľmi dôležitá. Pomáhame aj finančne tým, ktorí si chcú nanovo postaviť či opraviť svoj dom. Podobne im prispievame, aby mohli poslať deti do školy či ísť do nemocnice. Robíme všetko, čo môžeme, a zo všetkých síl. Potreba pomoci je čoraz väčšia a my sa snažíme zo všetkých síl ju naplniť. Je to ťažké, ale zároveň vo viere ľahké.

Akú úlohu má v celom procese obnovy života vašej cirkvi odpustenie?

Veľkú. Nemôžeme žiť bez odpustenia. Každý deň prináša situácie, kde treba odpúšťať. Je to prvá lekcia, ktorú nám dáva Ježiš – odpúšťať bez hraníc, bez podmienok. Nie je to vždy ľahké, ale je to naša povinnosť vychádzajúca z presvedčenia, z viery. Je to spôsob lásky, ktorý nás učí Ježiš a ktorý prináša pokoj, mier a spravodlivosť.

Poznáte ľudí, ktorých viera je príkladom pre ostatných?

V súčasnosti prebieha proces blahorečenia dvoch našich veriacich – jedného zo Sýrie a jedného z Egypta. Sú to laici. Ich príbehy sú vo všeobecnosti známe. Ale som si istý, že podobných svedkov viery je oveľa viac. Azda ich v budúcnosti objavíme. Svätosť je ako vôňa – nemôžeme sa jej vždy dotknúť. Naši ľudia dnes žijú z milosti týchto ľudí. Svätosť nemusí byť ukázaná svetu svätorečením, pracuje sama osebe, skryto. Podobne ako Svätý Duch.

Na záver veľmi jednoduchá otázka: Čo si odnášate zo Slovenska? Aké posolstvo pre váš ľud?

Odnášam si posolstvo viery. Keď som sem prišiel, ihneď som uvidel rozdiel medzi západnou Európu a vami. Tu Svätý Duch intenzívne pracuje. Vidno to na tvárach ľudí a na spôsobe, ako rozprávajú. Som veľmi, naozaj veľmi hlboko pozitívne dotknutý ľuďmi na Slovensku. Vidím, aký veľký dar je dar viery, ktorú majú, a je to naozaj nádherné.

Prosím, modlite sa za nás a našu krajinu. Modlite sa za nás, lebo sme unavení. Máme odvahu a silu, ale keďže vojna trvá už dlho, sme unavení a strácame schopnosť vidieť budúcnosť.