SLOVO O IKONE (Milan Gábor; foto: maria.com)
S významným mužským monastierom ruského severu – Cyrilo-belozerským sa spája aj ikona Bohorodičky Hodigitrie s rovnakým pomenovaním.
Cyrilo-belozerská (po rus. Кириллo-Белозерская)
Zakladateľom monastiera bol sv. Cyril (svetským menom Kuzma) nazývaný Belozerský. Pochádzal z významného bojarského rodu Beliamovcov. Ako tridsaťročný bol podstrihnutý za mnícha a prijal meno Kiril (Cyril) v Simonovskom monastieri v Moskve. Archimandritom monastiera bol v tom čase Teodor, zakladateľ monastiera, ktorý bol synovcom a žiakom prepodobného Sergeja Radonežského. Keď archimandritu Teodora vymenovali za rostovského biskupa, jeho nástupcom a archimandritom sa stal prepodobný Cyril. Rok na to mal Cyril počas celonočného bdenia videnie. Uvidel nádhernú krajinu a počul hlas, ktorý vychádzal z ikony Bohorodičky, pred ktorou sa pravidelne modlieval v kélii: „Cyril, odíď odtiaľto a choď na sever k Bielemu jazeru (Beloje ozero). Tam je tvoje miesto. Ja som ti pripravila miesto, kde nájdeš spásu!“ V tom čase mal šesťdesiat rokov. Ešte v ten istý deň sa aj s prepodobným starcom Terapontom (za mnícha bol podstrihnutý spolu s ním) vybrali do Vologodskej oblasti. Keď prišli do Bielojazerského kraja a stáli na úpätí hory Maury, týčiacej sa na brehu rieky Šeksny, spoznal Cyril miesto z videnia. Božia Matka ich priviedla na predurčené miesto. V zemi si vykopali provizórnu zemľanku a krátky čas žili spoločne. Po čase s túžbou oddať sa prísnej askéze a mlčanlivosti sa starec Terapont vzdialil na 15 km od Cyrila. Na odľahlom mieste si postavil vlastný príbytok. Len zriedka sa navštevovali, žijúc každý vlastným životom. To sa stalo v roku 1397. Takto sa začala história perly ruského severu – Cyrilo-belozerského monastiera aj história divotvornej ikony.
Bohorodička chránila svojho vyvolenca pred nepriateľmi aj zlými ľuďmi. Raz prepodobný Cyril zaspal v lese a prebudil sa na hlas, ktorý volal: „Cyril, bež!“ A len čo vstal a urobil pár krokov, na miesto, kde ležal, dopadla veľká borovica. Inokedy prepukol v lese požiar, keď pocítil, ako ho neviditeľná ruka vyviedla na bezpečné miesto bez akejkoľvek ujmy. Istý kresťan sa vytrvalo pokúšal podpáliť jeho kéliu. Snaha sa skončila tým, že sa kajal a zakončil svoj život ako mních v Cyrilo-belozerskom monastieri.
Po nejakom čase sa v Simonove miesto, kde sa ukrýval niekdajší predstavený Simonovského monastiera, stalo známym. Najhorlivejší z bratov z monastiera odchádzali a pripájali sa k prepodobnému Cyrilovi. Medzi nimi bol aj výnimočný starec Ignác, mlčanlivý a spiaci v stoji. Pripájali sa aj svetskí ľudia túžiaci po asketickom živote. Tak vznikol monastier s jeho znamenitým a všeobecne zaužívaným monastierskym pravidlom (ustavom), ktorý slúžil v priebehu troch storočí ako príklad monastierskeho života. Monastier bol zasvätený Zosnutiu Presvätej Bohorodičky.
O úcte k ikone sa dozvedáme z letopisov monastiera. V roku 1556 sa uvádza, že novgorodský arcibiskup Pimen „zakryl rizou divotvornú ikonu Prečistej Bohorodičky, s ktorou prišiel Cyril divotvorca“. V druhej polovici 16. storočia ikonu bohato zdobia konkrétni darcovia: kňažná Eufrozínia, manželka kňiežaťa Andreja Ivanoviča Starického, aj samotný cár Ivan Vasilievič s manželkou cárovnou Anastáziou.
Divotvorná ikona Bohorodičky sa nachádzala v monastierskej Uspenskej cerkvi naľavo od kráľovských dverí ikonostasu. Z nariadenia štátnej moci bol monastier v dvadsiatych rokoch minulého storočia zatvorený a ikona umiestnená v Tretiakovskej galérii v Moskve, kde sa nachádza doteraz.
Ikona pravdepodobne pochádza z okruhu tvorby ikonopisca Teofana Gréka. Je typu Hodigitrie a zobrazuje Bohorodičku po pás s dieťaťom Kristom sediacom na jej ľavej ruke, natočenom k Matke. Dieťa má odetý oranžovo-červený chitón so zlatým asistom. Pravicou žehná a v ľavici má zvitok. Bohorodička s ustarosteným výrazom v tvári a mierne sklonenou hlavou je odetá v tmavobordovom mafóriu zdobenom panenskými hviezdami na ramenách a čele. Pravou rukou ukazuje na Krista. Svoju liturgickú pamiatku slávi 9. júna a 28. júla.
