ROZHOVOR (Juraj Gradoš; foto: archív Martina Babjaka)

Na Veľkej scéne Divadla Jonáša Záborského v Prešove sa v utorok 11. decembra uskutočnil slávnostný galavečer pri príležitosti končiaceho sa Jubilejného roka Prešovskej archieparchie 2018. Medzi hosťami, ktorí na ňom vystúpili, nechýbal ani operný spevák Martin Babjak.

Maestro, ako sa absolvent dopravnej priemyslovky dostal k spevu?
Stať sa operným spevákom, hoci ste čerstvým maturantom dopravnej priemyslovky, je veľmi jednoduché. Musíte mať rodičov operných spevákov. A mne to Pán Boh presne takto zariadil. Dal mi do vienka veľký talent, ktorý som zdedil po svojich drahých rodičoch. Zároveň mi však doprial, aby som podľa svojej vôle najprv skúsil niečo iné, a potom mi ponúkol plán, ktorý mal so mnou. A ja som mu za to vďačný, lebo môžem svojimi speváckymi vystúpeniami rozdávať mnohým veľa radosti.

Život človeka je plný stretnutí s ľuďmi, ktorí sú mu inšpiráciou. Kto bol tou vašou?
Mojou najväčšou inšpiráciou boli v prvom rade moji zlatí a láskaví rodičia, otec Štefan a mama Terézia. Dali mi do života všetko, čo potrebujem na poli úspechu i na poli ľudskosti. Už si ich Pán povolal do svojho kráľovstva a ja mu za nich neustále denno-denne ďakujem.

Druhou najväčšou inšpiráciou v mojom živote a povolaní operného speváka je veľký taliansky tenor Luciano Pavarotti. Stal som sa z jeho vôle ako predsedu poroty na speváckej súťaži v americkej Filadelfii v roku 1992 laureátom vo finálovom koncerte, keď v hľadisku filadelfskej opery sedelo dva a pol tisíc divákov. Na to nikdy nezabudnem. Bol to pre mňa v tom čase najväčší impulz do mojej budúcej kariéry operného speváka.

Hudba sa prelína celým vaším životom. Máte svojho obľúbeného autora klasickej hudby či dielo?
Keď človek v akomkoľvek povolaní, pre ktoré sa rozhodol, začína pôsobiť, často ani netuší, čo alebo kto ovplyvní jeho vkus. Pretože každý si stráži svoje vlastné ideály. A to najkrajšie, čo môže umelca postretnúť, je zhoda jeho ideálu s realitou. U mňa sa to stalo. Môj najobľúbenejší operný skladateľ Giuseppe Verdi ma sprevádzal celým mojím umeleckým pôsobením na prvej scéne Slovenského národného divadla. Stvárnil som v jeho operných dielach desať veľkých barytónových postáv. Ale musím dodať, že Verdi je métou všetkých barytonistov, lebo práve on pre tento hlasový odbor vytvoril nádherné árie. Ária je v opernej literatúre niečo podobné ako v činohernom divadle monológ. No aby som neurazil aj tých mnohých ďalších operných skladateľov, ktorých som spieval, musím povedať, že to bol pre mňa nádherný čas a ďakujem všetkým režisérom a dirigentom, ktorí mi to umožnili.

Máte rád i iné žánre?
Pravdaže mám. Hlavne žánre, s ktorými som od chlapčenských rokov vyrastal. Prvou hudobnou skupinou, ktorá mi učarila, boli Beatles. Dodnes sú pre mňa najväčšími majstrami dobrej piesne v tomto žánri. Tuším ho nazývame big beat. No a ďalším mojím favoritom je anglická rocková skupina Deep Purple. Ich hudba mi znie ako Beethovenove sonáty.

Prečo?
Lebo je kompozične profesionálne vystavaná. Dnes je ťažké ľudí presviedčať o správnosti svojho hudobného cítenia, lebo svet ponúka nespočetné množstvo žánrov a každý poslucháč inklinuje k tomu svojmu. Takže aby som teraz všetkých čitateľov potešil, priznám sa ešte k jednému majstrovi dobrej muziky, ktorého mám veľmi rád. A tým je pán Ivan Mládek a jeho Banjo Band.

Hudba bola odjakživa spojená i s Cirkvou. Spomínate si na nejakú udalosť, skladbu, kde ste cítili Božiu prítomnosť?
Boh vložil do hudby najväčšie tajomstvo existencie svojho bytia. On je všetko, ale hudba je jeho najlepšia možnosť, ako sa prejaviť. On nám dal hudbu a my mu jej interpretáciou slúžime. Tak to vidím. Ale ja najviac pociťujem jeho prítomnosť, keď spievam a vidím, a cítim, že publikum prijíma môj spev ako dar. Vtedy viem, že ten dar nie je odo mňa, ale od Boha. On dáva talent a čaká, kedy ho človek odovzdá. Nie jemu, ale ľuďom, ktorí vnímajú umelcov prejav.

Nedávno ste vystúpili na slávnostnom galavečere pri príležitosti končiaceho sa Jubilejného roka Prešovskej archieparchie v Divadle Jonáša Záborského v Prešove. S akými pocitmi ste išli do Prešova?
Do Prešova vždy prichádzam ako do rodného mesta mojej matky Terézie Vargovej, ktorá mi dala život. Môj otec Štefan Babjak sa narodil v Humennom, takže východné Slovensko je v mojom srdci ako kraj mojich predkov. Tak to cítim vždy. Je to pravda. A galavečer v prešovskom divadle bol pre mňa citovo veľmi krásny nielen preto, že Ján Babjak, arcibiskup metropolita, je môj menovec. Moja stará mama Anna Vargová, rodená Mudráková, bola gréckokatolíčka. Stále na ňu myslím, hoci som ju nepoznal, lebo zomrela mladá. Moja mama mi však o nej veľa rozprávala. A tak som prežíval dvojsté výročie vzniku Prešovskej eparchie aj v jej mene.

I keď nakrátko, predsa ste mohli byť na chvíľu vnorený do našej minulosti i súčasnosti. Aké spomienky máte na tento galavečer?
Nádherný program, ktorý ste zorganizovali na slávu Prešovskej gréckokatolíckej archieparchie a tiež na počesť jej arcibiskupa Jána Babjaka, mal veľký duchovný rozmer. Ľudia v hľadisku priam žiarili. Ja som to cítil nielen pri svojom vystúpení, ale aj pri druhých účinkujúcich. Všetci sme boli spojení s Bohom. A to nielen v srdci. On tam účinkoval spolu s nami. Skrze hudbu, spev a hovorené slovo. Neviem to inak opísať.

Vaše vystúpenie ukázalo, že klasická hudba je blízka i dnešnému mladému človekovi, lebo vám tlieskali všetky generácie. Ak sa vás mladý človek spýtal, prečo má ísť do divadla alebo na koncert, čo by ste mu povedali?
Prečo do divadla? Prečo na koncert klasickej hudby? Jednoduchá odpoveď je v tomto prípade najlepšia. Klasická hudba nesie v sebe veľa Božej prítomnosti. V dobe, keď vznikala, bolo na svete viac duchovného zmýšľania. Ľudia viac meditovali a hľadali iný zmysel života. Všetko bolo pretkané hľadaním duchovnej krásy. Ľudia si boli bližší, lebo jediný zdroj komunikácie bol rozhovor alebo napísaný list. Dnes nám chýba táto jednoduchosť komunikácie. Svet je zautomatizovaný. A tak je to opäť klasika, ktorá nás aspoň nachvíľu vráti k pokoju a k meditácii.

Krátko o autorovi:
Operný spevák Martin Babjak (58) získal vďaka svojmu nezameniteľnému barytónu viaceré ocenenia. Od roku 1987 pôsobil dva roky v divadle v Banskej Bystrici, neskôr do roku 2006 ako člen Opery SND v Bratislave. Je ženatý a má dve dcéry.

VIETE, ŽE…?
Barytón je klasický mužský stredný hlas medzi tenorom a basom. U mužov je to najbežnejší typ hlasu. Do 17. storočia označovalo toto slovo najhlbší hlas.