SLOVO SVÄTÝCH OTCOV
Jednorodený Boží Syn práve kvôli tomu prišiel, kvôli tomu prijal podobu otroka, preto prelial svoju drahocennú krv, zničil smrť, premohol hriech a daroval hojnejšiu milosť Ducha, aby ťa pozdvihol k vyššej filozofii. Napokon, Mojžiš neustanovil taký zákon bezdôvodne, ale bol nútený skloniť sa k slabosti tých, ktorým bol zákon určený. Boli totiž pohotoví vraždiť, napĺňali domy rodnou krvou a nešetrili vlastných ani cudzích.
Kvôli tomu, aby doma nevraždili manželky, ktoré sa im znepáčili, Mojžiš dovolil rozvod, aby zamedzil väčšie zlo – vraždu. Že mali naozaj sklon k vraždám, vypočuj si prorokov, ktorí o tom vravia: „… vy, ktorí krvou budujete Sion a Jeruzalem bezprávím“ (Mich 3, 10); a tiež: „… prelievajú krv na krv“ (Oz 4, 2) a inde: „… ruky máte plné krvi“ (Iz 1, 15). A že povstali nielen proti cudzím, no aj proti vlastným, na to poukazuje prorok slovami: „… obetovali svojich synov a dcéry pohanským bohom.“ (Ž 105, 37)
Ak neušetrili vlastné deti, neušetrili by ani manželky. Aby nedochádzalo k takým činom, Mojžiš dovolil rozvod. Preto aj židom, ktorí sa pýtali a hovorili: „Prečo potom Mojžiš rozkázal dať priepustný list?“, Kristus chcel ukázať, že Mojžiš nenapísal tento zákon v protiklade s ním, preto hovorí tak: „Mojžiš vám pre tvrdosť vášho srdca dovolil prepustiť vaše manželky, ale od počiatku to nebolo tak; Stvoriteľ ich stvoril od počiatku ako muža a ženu.“ (Mt 19, 4. 8) Keby to tak bolo správne, Boh by nestvoril jedného muža a jednu ženu, ale k jednému Adamovi by stvoril dve ženy, keby chcel, aby bolo možno jednu prepustiť a druhú si vziať. Už samým aktom stvorenia ustanovil zákon, ktorý aj ja teraz predpisujem. Ktorý konkrétne? Taký, aby manželka, ktorej sa ti dostalo, ostala pri tebe navždy. Tento zákon je starší než tamten toľko, koľko je Adam starší od Mojžiša.
(Svätý Ján Zlatoústy: Homília na slová: „Žena je viazaná k svojmu mužovi, dokiaľ jej muž žije. Keď jej muž zomrie, môže sa vydať, za koho chce, ale len v Pánovi. Podľa mojej mienky bude však blaženejšia, ak zostane, ako je.“ 1 Kor 7, 39 – 40; preklad M. Durlák)
