ROZHOVOR (Juraj Gradoš; foto: Dada Kolesárová)

Rozhovor s manželmi Jurajom Hirkom (84) a Máriou, rod. Hermanovou (78), z Remenín nielen o vianočných zvykoch na tomto pomedzí Šariša a Zemplína. Manželia, ktorí sú spolu už 64 rokov, sa dlhé roky zapájali do života miestnej farnosti či cez službu cerkovníka, alebo modlitbu posvätného ruženca.

Pán Hirka, čo pre vás znamenajú sviatky Narodenia Pána?
Juraj Hirka: Je to čas, keď je rodina pospolu. Už to nie je ako kedysi. Dcéra sa vydala a odišla bývať do Prešova. S nami už žije iba nevesta s vnukmi, keďže syn nám predčasne zomrel.

Ako sa tu v tomto kraji nazývajú tieto sviatky?
J. H.: Teraz ich voláme Vianoce.

Mária Hirková: Ale kedysi a aj teraz to často počuť, ich ľudia volali jednoducho šveta alebo šviatky. Aj keď sviatkov v roku bolo viacero, ostatné mali svoje pomenovanie – Paska, Bohojavlenie, Sošestvije… Vianoce však boli šveta.

Obaja pochádzate z tohto kraja. Ako ste sa na sviatky pripravovali?
J. H.: Skupina ôsmich desať- až dvanásťročných chlapcov, v ktorej som bol i ja, sa dala niekoľko týždňov pred sviatkami dohromady a po domoch sme začali cvičiť rôzne koledy. To bola taká naša príprava na Štedrý večer. No a po štedrej večeri sme sa vybrali sviatočne oblečení, no nie v krojoch po dedine koledovať. Niekedy to bolo i niekoľko skupín. I starší. Gazdovia nám dali peniaze, no tí chudobnejší korýtko zrna. To sme zosypali do vreca, ktoré sme nosili so sebou. Dokonca i miestni Židia nás pozývali k sebe, aby sme im spievali. Keby sme ich obišli, nepáčilo by sa im to. No a navyše jeden z nich od nás odkúpil vykoledované obilie. Duchovný otec Mikuláš Takáč nás vyzval, aby sme niečo z vykoledovaných peňazí dali i na chrám. A tak sme vždy určitú sumu dali na cerkev a zvyšok sme si rovným dielom podelili. Niekedy sa mi ušlo i dvadsať korún.

Popri koledovaní sme gazdovi dali dva-tri prútiky z liesky. Tie sme predtým narezali a nosili so sebou z domu do domu. Gazdovia prútik uložili v dome a na jar ním vyháňali statok na pašu. Až kým sa prútik nepolámal.

M. H.: My sme sa najprv išli poumývať do potoka. Gazdyňa nabrala aj do žochtára vodu. Potom otec rozniesol kúsky priplanka so šípkou namočené v tejto vode dobytku.

Čo to je priplanok?
M. H.: Priplanok sa robí z kila polohrubej múky, droždia a vody. Najprv múku zohrejem na radiátore. Potom do teplej vody dám droždie a trocha cukru, aby vykyslo. Potom do múky vlejem kvások, pridám trocha soli aj troška oleja. No a vytvarujem vláčne cesto, ktoré nechám podkysnúť. Potom na iba múkou oprášený pekáč dám tenšie vyvaľkané cesto, nechám ešte podkysnúť a pečiem v rúre na 250 °C. Do neho dávame ešte pred pečením strúčky cesnaku uložené do kríža. A z toho istého cesta potom robíme i bobaľky.

A ako to bolo u vás doma, keď ste boli chlapcom?
M. H.: Rodičia dali do kuchyne kopu slamy, na ktorej sme potom s bratom spali. A nielen to. Ani nehovorím, čo sme všetko vyvádzali. Ako malí chlapci. Skákali sme, váľali sme sa… A po sviatkoch gazdovia z tejto slamy urobili porvisla a nimi obaľovali kmene ovocných stromov, aby stromy nezamŕzali a dobre rodili.

A ako u vás vyzerala štedrá večera?
M. H.: U nás bol cesnak s priplankom a medom, potom bobaľky s makom. No a potom bola kapustová juška s hríbmi s krúpami.

J. H.: U nás bolo dvanásť jedál ako dvanásť apoštolov. Teda aspoň rodičia to spomínali. Neboli to veľké porcie, ale každý musel zjesť z každého jedla. Bol cesnak a priplanok s medom, bobaľky s makom, juška s hubami, varená fazuľa so sušenými slivkami, hubová mačanka, pirohy, varená šošovica, varený hrach… Vtedy sa jedlo z jednej misy. A do jedla sa nedávalo maslo ani tuk. Mlieka a mäsa sme sa varovali. Teraz používame niekedy aj olej. No a na stole nesmela chýbať voda a domáca slivovica či žitná pálenka. A niekedy čaj či káva – melta.

A zmenila sa odvtedy večera?
M. H.: Pribudlo vyprážané rybie filé a varené zemiaky. A krúpy v polievke vystriedala ryža. No ale všetko jedlo je na stole v misách a lyžicou si každý vezme, na čo má chuť. Čiže je sa všetko naraz, nie ako samostatné chody.

Mávali ste podobnú štedrú večeru i inokedy?
J. H.: Áno. Vždy bola taká istá štedrá večera pred Bohojavlenijem.

A ako to bolo so stromčekom?
M. H.: U nás stromček visel na tráme. A keď sme ho dávali preč, už i tretina ihličia bola z neho opadaná. Stromček sme ozdobili jabĺčkami, karamelom a orechmi obalenými v pozlátke.

J. H.: My sme mali stojan, do ktorého rodičia založili smrek alebo jedličku. Spočiatku ho z lesa nosil otec, neskôr my chlapci. Vždy si našli dôvod, aby nás poslali po niečo k susedovi. Ako chlapci sme vybehli z domu a kým sme sa vrátili, tak nám Ježiško priniesol už vyzdobený stromček. Ten bol v izbe, kde bolo chladnejšie, a tak vydržal až do Hromníc.

Spomínate si aj na Vianoce cez vojnu? Aké boli?
J. H.: Ťažké. Práve vtedy 19. januára 1945 prechádzal dedinou front. Boli sviatky podľa juliánskeho kalendára. Už pár dní predtým, keď sa front zastavil na dnešnej Domaši, nás najprv evakuovali do iného domu. V našom sa usídlili vojaci. Keď sme odišli, tak som si spomenul, že v dome ostal gramofón, ktorý nemal v dedine hocikto. Bola to vzácnosť. Tak som sa rozhodol schovať ho do pivnice. Nemecký vojak ma prv nechcel pustiť, nakoniec však podvolil. Gramofón som schoval v pivnici, no keď sa evakuácia skončila, gramofón tam už nebol. No a potom nás poslali do Pavloviec.

M. H.: Ja som sa vtedy tešila. Mala som päť rokov a pre mňa bola evakuácia vlastne výlet.

Čiže ste vtedy neslávili sviatky?
J. H.: Nie. Týždeň po evakuácii do Pavloviec sme sa vrátili najprv do Skrabského a neskôr domov. Tu sme našli pozabíjanú hydinu a zajace. Neskôr k nám prišla matka s tromi dcérami od Medzilaboriec. Jeden z vojakov sa ich pokúsil znásilniť, no otec to utekal povedať majorovi, ktorý vojaka zavolal. Ten však neposlúchol, a tak ho vyviedli z izby. Major iba ukázal rukou, akoby strieľal. Vojaci potom previnilca za stodolou popravili. Na druhý deň ráno som sa odvážil ísť pozrieť na jeho telo. Neskôr prišiel voz, ktorý zberal mŕtve telá. Naň potom naložili aj toho vojaka.

V tom roku sme mali aspoň večeru pred Bohojavlenijem, ale veľmi skromnú. Mama napiekla koláče, no ráno na Bohozjavenie sme v dome nenašli ani vojakov, ani matku s dcérami, ani mamine koláče.

Pamätáte si aj na nejaký darček, ktorý ste ako dieťa dostali?
J. H.: Keď som mal jedenásť rokov, dostal som od rodičov pod stromček korčuliarske nože na topánky. Nielen ja. Hneď som ich musel vyskúšať. Naskrutkoval som ich na topánky a v noci sme sa boli korčuľovať na potoku smerom na Matiašku. No ako dieťa som sa zadýchal a vysmädol. Nerozumne som sa napil studenej vody z potoka a dostal som zápal pľúc. Mal som vysoké horúčky, preto ma otec na tretí deň zobral na voz a zababušil do perín. V takom stave ma skoro ráno previezol do Hanušoviec. Lekár Molčan mi pichol injekciu. Neviem, čo v nej bolo, ale po ďalšie lieky musel ísť otec do lekárne v Giraltovciach. Vtedy mi otec podľa slov lekára zachránil život. Najbližšia zastávka bola tri kilometre od obce.

M. H.: My sme boli chudobnejšia rodina. Nedostávali sme darčeky. Na druhý deň sme raz v roku mávali koláč s makom. Ako deti sme sa naň veľmi tešili.

Ktorá koleda sa vám najviac páči?
J. H.: Narodil sja Isus Christos. Škoda, že sa už v cerkvi spievajú koledy iba v slovenskom jazyku. Veľmi radi si ich s manželkou zaspievame.

M. H.: Toto bola vždy prvá koleda, ktorá sa i v cerkvi, i doma spievala. Ja mám rada aj koledu V Viflejemi novina.

A ako to bolo v cerkvi?
J. H.: Mali sme všetky obrady – liturgiu s večierňou, povečerie priamo o polnoci, ráno utiereň a slávnostnú liturgiu. U nás sa neminištrovalo, ale keďže bol chrám malý bez chóru, tak okolo oltára na veľké sviatky stáli z jednej strany chlapci a z druhej dievčatá. Keď sme mali chuť vystrájať, stačilo, keď sa duchovný otec obhliadol a palicou, ktorú používal pri chodení, ukázal na neposlušného. Miništrovať sa začalo až po roku 1969. A spomínam si na myrovanie. Vtedy si každý mohol zobrať len jeden kúsok prosfory. Ako chlapci sme si však potajme zobrali i dva.

No a na druhý deň sviatkov sme všetci i s kňazom išli do Prosačova, kde bola liturgia. Vtedy bolo u nás tak, že dve nedele bola liturgia u nás a tretia v Prosačove. A tak chodili ľudia z Prosačova k nám a my pešo, i v zime, k nim. Tak to bolo kedysi podobne aj na okolí.