Okolnosti vzniku Prešovskej eparchie

HISTÓRIA (Jaroslav Coranič)

 

(pokračovanie predošlého článku)

V žiadosti cisára z 1. marca 1816 chýbali základné a konkrétne informácie o celej záležitosti. Pápež Pius VII. preto poveril Konzistoriálnu kongregáciu, aby túto záležitosť dôkladne prešetrila. Tá si následne žiadala chýbajúce informácie od viedenskej nunciatúry. Nuncius si zase žiadal potrebné informácie od Mukačevskej kapituly a novovymenovaného mukačevského biskupa A. Pócsyho. Tu sa však celá záležitosť zdržala, pretože až teraz sa zistilo, že cisárovná Mária Terézia v roku 1775 bez vedomia Svätej stolice schválila prenesenie sídla Mukačevskej eparchie do Užhorodu. Z toho vyplynul ďalší problém, a to ako má byť eparchia pomenovaná, či Mukačevská, alebo Užhorodská. Práve v tomto období nastala zmena v osobe viedenského nuncia – kardinála Antonia Gabriela Severolia vystriedal arcibiskup Paolo Leardi. Aj keď bol Paolo Leardi vymenovaný za nuncia 7. marca 1817, Konzistoriálna kongregácia musela čakať na jeho nástup do viedenského úradu, čo sa stalo až v lete 1817.

 

Pápež Pius VII. napokon 24. júla 1817 potvrdil prenesenia sídla biskupstva do Užhorodu a všetkým s tým spojeným aktom udelil sanatio in radice. Pápež zároveň ustanovil, že biskupstvo si ponechá pôvodne pomenovanie, teda Mukačevské biskupstvo. Následne 11. augusta 1817 potvrdil za mukačevského biskupa A. Pócsyho, ktorý po vysvätení zaujal svoj úrad v Užhorode už v januári 1818.

 

G. Tarkovič však vo Viedni ostal aj naďalej, pretože záležitosť okolo kánonického zriadenia Prešovskej eparchie sa ešte stále neskončila. Dodatočné dlhodobé schvaľovanie tohto postupu spôsobilo, že otázka jej zriadenia sa neustále odsúvala. Aby bola táto záležitosť urýchlená, vyžiadal si od Mukačevskej kapituly všetky dokumenty, ktoré sa týkali rozdelenia. Potrebné podklady, tzv. Litterae testimoniales boli kapitulou pripravené 16. októbra 1817 a zaslané Tarkovičovi.

 

Viedenský nuncius P. Leardi v liste zo 14. februára 1818 opätovne kontaktoval vatikánskeho štátneho kancelára. Pripomenul mu, že cisár už 1. marca 1816 požiadal Svätú stolicu o kánonické zriadenie Prešovskej eparchie a potvrdenie biskupa G. Tarkoviča. Svoj súhlas zo vznikom eparchie vyjadril aj mukačevský biskup Alexej Pócsy, ktorý toto svoje rozhodnutie oznámil Konzistoriálnej kongregácii 28. apríla 1818. V Ríme však stále nemali dostatok informácií, preto sa Konzistoriálna kongregácia 6. mája 1818 obrátila na viedenského nuncia so žiadosťou, aby odpovedal na niektoré dôležité otázky. Tých otázok bolo osemnásť. Základnými boli: Koľko ma byť vytvorených biskupstiev, dve alebo tri? Aké bude finančné zabezpečenie biskupstva? Aké rozsiahle má byť jeho územie a s koľkými farnosťami a veriacimi? Či bude mať prešovský biskup volebné právo pri voľbe ostrihomského arcibiskupa? Aké je patrocínium katedrálneho chrámu? Prečo v cisárovej žiadosti nie je zmienka o biskupskom seminári?

 

Apoštolský nuncius po zodpovedaní všetkých otázok zaslal vypracovaný materiál 23. mája 1818 do Ríma. V odpovedi oboznámil kongregáciu s územným rozsahom biskupstva (30 x 20 uhorských míľ), s jeho finančným zabezpečením, vysvetlil, že prešovský biskup má právo voľby ostrihomského arcibiskupa, že patrónom katedrálneho chrámu je svätý evanjelista Ján. Čo sa týkalo seminára, seminaristi mali byť dočasne vyučovaní v seminároch vo Viedni, Trnave, Budapešti a Užhorode, dokiaľ sa nevybuduje vlastný biskupský seminár.

 

Tým sa konečne mohol začať kánonický proces zriadenia Prešovskej eparchie. Gregor Tarkovič vo Viedni 7. augusta 1818 za prítomnosti dvoch svedkov zložil do rúk apoštolského nuncia prísahu vernosti Katolíckej cirkvi a predniesol vyznanie viery. Konzistoriálna kongregácia na to 9. septembra 1818 vydala nariadenie na zriadenie eparchie. O desať dní tajomník kongregácie Rafael Monius prvýkrát verejne prezentoval obsah buly, ktorá pojednávala o jej zriadení vyčlenením z Mukačevskej eparchie. Táto bula, nazvaná podľa úvodných slov Relata semper, bola potom slávnostne vyhlásená 22. septembra 1818 a potvrdená na zasadnutí Konzistoriálnej kongregácie pápežom Piom VII. 2. októbra 1818.

 

V úvodnej časti buly pápež pripomína, že jemu prináleží starať sa o duchovné dobro veriacich, a kde treba, ustanoví nové biskupstvo. Bula pokračuje opísaním dôvodu, prečo došlo k rozdeleniu Mukačevskej eparchie (rozsiahlosť), od koho vyšla iniciatíva rozdelenia (cisár František I.) a že s rozdelením súhlasí aj mukačevský biskup A. Pócsy. Bula ďalej prináša konkrétne ustanovenia:

  • sídlom biskupstva bude mesto Prešov;
  • za katedrálny chrám sa vyhlasuje Kostol sv. Jána Evanjelistu (dnes je katedrála zasvätená sv. Jánovi Krstiteľovi, zmena nastala za episkopátu Jozefa Gaganca v roku 1848, keď bol po rekonštrukcii katedrálny chrám nanovo vysvätený);
  • pri katedrálnom chráme sa ustanovuje kapitula pozostávajúca z piatich kanonikov;
  • biskupská rezidencia bude sídliť v rezidencii biskupského vikariátu;
  • cisár zabezpečí pre biskupa plat 6 000 zlatých florénov, ktorý bude poberať dovtedy, pokiaľ nezačne plynúť príjem z nehnuteľného majetku; príjem má biskup úmerne rozdeliť medzi kanonikov kapituly;
  • vymedzuje sa územný rozsah biskupstva s presným počtom farností (6 celých žúp – Abov, Boršod, Gemer, Spiš, Šariš, Turňa a 5 dekanátov Zemplínskej župy – Humenský, Hostovický, Laborecký, Stropkovský a Vranovský; spolu 193 farností);
  • prešovský biskup má plné právo nad všetkými gréckokatolíkmi vo svojom biskupstve, nesmie sa však miešať do záležitostí a jurisdikcie rímskokatolíckych biskupov; svojich veriacich má viesť bez zaujatosti voči jágerskému arcibiskupovi (a iným latinským biskupom, na ktorých území sa nachádzali farnosti prešovského biskupa);
  • biskupstvo bude patriť priamo pod správu ostrihomského arcibiskupa, ktorý bude mať aj práva metropolitu;
  • právo vymenovať nového biskupa pápež zaručuje cisárovi z titulu Rex apostolicus, ale jeho nominácia musí byť potvrdená Svätou stolicou, a až potom môže byť biskup vysvätený;
  • biskup musí predniesť vyznanie viery, ktoré je predpísané pre biskupov byzantského obradu v prítomnosti dvoch svedkov, kanonikov kapituly alebo kňazov eparchie; dokument o tom musí byť poslaný apoštolskému nunciovi do Viedne.

 

Po vydaní zriaďovacej buly Relata semper pápež Pius VII. 6. októbra 1818 vydal vymenúvací dekrét prvému prešovskému gréckokatolíckemu biskupovi Gregorovi Tarkovičovi, a zároveň mu udelil jurisdikciu v Prešovskej eparchii.

 

V čase, keď bol Tarkovič ešte vo Viedni, bola v Prešove založená kapitula. Úmysel zriadiť kapitulu oznámil cisár František I. ešte 6. februára 1816. V súlade s požiadavkou v bule Relata semper jej zriadenie schválil, a tým ju kánonicky ustanovil pápež Pius VII. 29. septembra 1818. Za prepošta kapituly, teda kapitulného vikára, bol vymenovaný Ján Mehay, ktorý prevzal správu nad eparchiou od vikára Jána Olšavského. Kapitulu ďalej tvorili Michal Kanyuk, Bazil Hodobay, Andrej Chira a Ján Habina. Slávnostná inštalácia kanonikov sa uskutočnila 6. septembra 1820 v katedrálnom chráme v Prešove. Počas neprítomnosti biskupa správu nad eparchiou vykonával kapitulný vikár Ján Mehay.

 

Gregor Tarkovič ešte aj po kánonickom zriadení biskupstva dva roky zotrvával vo Viedni. Problematickým sa javili najmä ďalšie otázky hospodárskeho zabezpečenia novej eparchie. Napr. aj expedícia buly Relata semper bola na istý čas pozastavená. Jej zaplatenie bolo adresované biskupovi G. Tarkovičovi, hoci v podobných prípadoch tieto výdavky platil štát. Ten nemajúc príslušné finančné prostriedky sa preto 5. februára 1819 obrátil na viedenského nuncia, vysvetlil mu, že to nemôže zaplatiť a ponúkol mu svoju rezignáciu. Nuncius o tom informoval viedenskú vládu, ktorá sa prostredníctvom kancelára Klemensa Metternicha 4. apríla 1819 zaviazala, že všetky výdavky uhradí sama.

 

Tarkovič po dôkladnom preskúmaní dokumentov týkajúcich sa majetku Červený kláštor totiž zistil, že tie vynášajú iba necelých 4 000 florénov. Za ne mal biskup udržiavať svoju rezidenciu, katedrálu, dávať plat kanonikom, čo nebolo možné. Navyše tento majetok bol dosť vzdialený od Prešova, preto biskup 26. februára 1819 navrhoval, aby bol vymenený za majetok vo Vyšnej Myšli a za iný majetok v Brestove. Uhorská kráľovská kancelária po posúdení mu však namiesto toho výkazom z 7. júla 1820 pridala majetok vo Vranove s pozemkami v Kajni (dnes Slovenská Kajňa). Okrem toho dostal aj ďalšie prostriedky na nákup liturgických kníh a ďalšieho bohoslužobného materiálu. Cisár tento návrh 10. decembra 1820 schválil a nariadil, aby príjem z týchto majetkov bol rozdelený na trinásť častí, pričom 6/13 si mal ponechať biskup, 5/13 pripadlo kapitule a 2/13 katedrálnemu chrámu.

 

Po doriešení všetkých týchto náležitostí sa Tarkovič po audiencii u apoštolského nuncia 10. septembra 1820 rozhodol pre návrat do Prešova. Z Viedne cestoval loďou po Dunaji, pričom sa zastavil v Ostrihome u arcibiskupa prímasa Alexandra Rudnaya (ten práve v roku 1820 preniesol sídlo z Trnavy do Ostrihomu) a v Budíne. Cestou v Miškovci ťažko ochorel a v takomto zlom fyzickom stave 7. novembra 1820 aj dorazil do Prešova, kde bol privítaný kanonikmi kapituly. Tu našiel polorozpadnutú rezidenciu v oveľa horšom stave, ako keď ju pred niekoľkými rokmi opúšťal. V týchto rozvalinách s veľkou trpezlivosťou a askézou napokon prežil celý svoj život.

 

Po zotavení sa z choroby a cesty biskup G. Tarkovič začal uvažovať o svojej biskupskej konsekrácii. Doteraz nebol vysvätený za prešovského biskupa, a preto ani nemohol oficiálne prevziať vedenie eparchie. Pre svoje chatrné zdravie a preto, lebo nechcel robiť veľké výdavky, ktoré by boli spojené s veľkou slávnosťou, rozhodol sa prijať biskupskú vysviacku v tichosti v chráme otcov baziliánov v Krásnom Brode 17. júna 1821 za účasti kanonikov kapituly a kléru. Svätiteľom bol mukačevský biskup Pócsy. Počas slávnostnej vysviacky biskup Tarkovič vyznal katolícku vieru a predniesol prísahu. Po návrate do Prešova bol iba za prítomnosti kapituly slávnostne inštalovaný a následne od prepošta kapituly prevzal správu Prešovskej eparchie.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *