PREDSTAVUJEME (Ján Krupa, Juraj Gradoš)
Príchod mukačevského biskupa Jozefa de Kamillisa z Ríma do Uhorska znamenal pre sedmohradských Rumunov obnovenie idey jednoty s Katolíckou cirkvou. Práve on presvedčil miestnu pravoslávnu cirkevnú hierarchiu, aby prijala úniu. A tak aj vďaka jeho snahe na počiatku vstúpili do únie s Rímom takmer všetci sedmohradskí pravoslávni Rumuni. V závere jeho pôsobenia však došlo k poslednému protihabsburgskému povstaniu v Sedmohradsku. On ako predstaviteľ jednoty s Katolíckou cirkvou musel z Mukačeva ujsť a zomrel v Prešove.
Protiunijné hnutie
Rumunská strana dúfala v úniu podľa koncepcie únijného Ferrarsko-florentského koncilu (15. stor.), ktorý potvrdil rovnoprávnosť byzantského s latinským obradom a ďalekosiahlu autonómiu v rámci Katolíckej cirkvi. Rímska strana však uprednostňovala model únie ako prijatia „zablúdených ovečiek“ do pravej Cirkvi v zmysle Tridentského koncilu (16. stor.).
Neuznanie kňazskej a biskupskej vysviacky metropolitu Atanáza a nová vysviacka boli pociťované ako obrovské poníženie. K tomuto chybnému a unáhlenému kroku došlo na základe posudku od Viedenskej katolíckej teologickej fakulty, hoci jednoznačne protirečil Ferrarsko-florentského koncilu, ktorý uznal platnosť sviatostí Pravoslávnej cirkvi. Záporné stanovisko Ríma prišlo do Viedne neskoro.
Podobne ako v prípade Mukačevskej eparchie, aj tu počiatky eparchie v Alba Iulii neboli zdokumentované, tak pápež 18. mája 1721 kánonicky eparchiu nanovo erigoval. Podobne bola 23. júna 1777 kánonicky erigovaná eparchia vo Veľkom Varadíne.
Miestna gréckokatolícka hierarchia bola vnímaná ako protinárodný prvok, ako spojenec Habsburgovcov. Navyše podobne ako v prípade iných únií v strednej Európe, ani tu nedošlo k zrovnoprávneniu s Katolíckou cirkvou. Úniu sprevádzalo polatinčovanie, nenaplnené sľuby a pokračujúci útlak zo strany miestnej šľachty. Od roku 1744 tu v dôsledku protimisií dochádza k silnému návratu k pravosláviu.
Tento silný návrat gréckokatolíkov k pravosláviu napokon prinútil cisárovnú Máriu Teréziu, aby v roku 1759 dala súhlas na vymenovanie vlastného rumunského pravoslávneho biskupa pre Sedmohradsko. Ďalším sklamaním pre Rumunov, ktorí sa stali gréckokatolíkmi, bola jurisdikčná úprava únie. Namiesto očakávanej autonómie boli gréckokatolícke eparchie podriadené rímskokatolíckemu ostrihomskému arcibiskupovi, teda uhorskému prímasovi, ktorý sa len vo veľmi obmedzenej miere angažoval za žiadosti rumunských gréckokatolíkov.
Gréckokatolíci v Sedmohradsku
Gréckokatolícka cirkev v Sedmohradsku sa v priebehu 18. storočia postupne romanizovala. Kým dovtedy bol liturgický jazyk aj v tejto oblasti cirkevná slovančina, 18. storočie bolo v znamení prieniku rumunského jazyka do liturgického života gréckokatolíkov. Pravoslávna cirkev používala cirkevnú slovančinu až do polovice 19. storočia. Rumunčina vďaka pravoslávnym zostala jediným románskym jazykom, ktorý ako písmo používal cyriliku. Zmena nastala v roku 1860, keď v Rumunskom kniežatstve, ktoré vzniklo spojením Valašska a Moldavska, bola ako abeceda pre rumunčinu zavedená latinka. Vtedy aj pravoslávni v Sedmohradsku začali používať latinku.
Napriek tomu, že gréckokatolíci v Uhorsku mali v 18. storočí štyri eparchie (po roku 1818 päť), nebola tu vôľa uhorskej šľachty a vlády vytvoriť metropoliu. Prvé kroky začal realizovať Andrej Bačinský, a hoci sa týkali aj Rumunov na území jeho eparchie, netýkali sa už dvoch existujúcich rumunských eparchií. Neskôr bola južná časť Mukačevskej eparchie od nej oddelená a pripojená k Veľkovaradínskej eparchii. Zmeny v cirkevnej organizácii Rumunskej cirkvi však prišli skôr než v prípade Mukačevskej eparchie. V roku 1853 pápež Pius IX. povýšil eparchiu Alba Iulia şi Făgăraş, ktorej biskupi sídlili od roku 1737 v meste Blaj, na metropoliu pre všetkých gréckokatolíkov v Sedmohradsku s tromi sufragánnymi eparchiami (dve z nich toho roka zriadil).
