Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené. (Jn 20, 23)

(Jozef Ivan) V jednej detskej piesni sa spieva o dvoch zázračných slovách: „Dve zázračné slová viem, pri sebe ich nosím. To prvé je ďakujem a to druhé prosím.“ Ako deti sme sa ale učili o troch zázračných slovách. Tretie slovo je slovo „prepáč“. A možno preto sa o ňom v tejto piesni nespieva, lebo sa vyslovuje veľmi ťažko.

 

Je ľahké naučiť sa poďakovať. Možno trocha ťažšie je naučiť sa prosiť. Ale najťažšie je naučiť sa ospravedlniť. Znamená to priznať si chybu. To, že som sa pomýlil, že som neurobil dobre. Prečo je to najťažšie? My radšej hľadáme chybu na druhom človeku. A povieme, že to on je na vine a nie ja. Hádžeme na iných to, čo sme sami zapríčinili.
Vzkriesený Ježiš hovorí medzi prvými slovami tie o odpúšťaní hriechov. Ony totiž môžu byť odpustené alebo zadržané. Vieme, že Boh poslal na svet svojho Syna, aby z nás sňal hriech. Prišiel ako Boží Baránok, ktorý sníma hriechy sveta.

 

Napriek tomu však Ježiš nedáva automatickú moc odpúšťať. Táto moc je použiteľná vtedy, ak sa človek prizná k vlastnej vine a k tomu, že je to jeho hriech, ktorý potrebuje byť odpustený. Zatvrdnutí hriešnici, to nie sú tí, čo majú veľa hriechov. Sú to tí, čo sa nepriznajú k hriechom a neprosia o ich odpustenie, lebo sa nazdávajú, že ich život nie je hriešny.
Aj Boh potrebuje počuť naše „prepáč“. Čaká na naše ospravedlnenie z jediného dôvodu. Aby mohol odpúšťať naše hriechy, za ktoré zomrel na kríži.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *