Kto chce ísť za mnou… (Mk 8, 34b)

(Marek Horňák) Už malé deti sa snažia nasledovať a napodobňovať svojich rodičov. Chlapci berú do rúk kladivo, klince, dievčatá zasa bábiky a kočiariky. V živote si vyberáme mnohé vzory či idoly, ktoré po istom čase a z rôznych príčin opúšťame. Z detstva sme dozreli k dospelosti a z detskej viery k tej vyzretej. A tu Ježiš hovorí: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mk 8, 34b) Zrelosť našej viery sa ukazuje aj v konkrétnom nesení nášho osobného kríža. Ten ale nie vždy s radosťou prijímame a nesieme. Obzeráme sa vo svojom okolí, či aj iní majú taký ťažký kríž, a radi by sme si ho s nimi vymenili. Vnútorne s tým zápasíme a až po istom čase chápeme, že ten náš kríž je pre nás pripravený na mieru z lásky.

 

Starý kazateľský príklad hovorí o mužovi, ktorý si nesie svoj kríž a neustále sa sťažuje, že je nesmierne ťažký. Rozhodne sa, že si ho skráti a odreže si z neho kúsok. Chvíľku sa mu kráča dobre, ale opäť ho začína tlačiť, a tak sa celý proces ešte niekoľkokrát zopakuje. Dôjde na koniec svojej životnej cesty, ktorú tvorí priepasť, a na druhej strane tejto priepasti je nebo. Chce si položiť svoj kríž ponad priepasť, aby po ňom prešiel, ale zisťuje, že je krátky. A tak iba smutne stojí a pozerá z diaľky na nebo, do ktorého sa nemôže dostať.
Ty ma, Pane, poznáš a vieš, ako prijímam svoj kríž. Je pre mňa často ťažký. Prosím ťa o chuť a silu niesť svoj kríž darovaný tvojou láskou, a tak ťa celý život nasledovať.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *