Vstaň, vezmi dieťatko i jeho matku a uteč do Egypta! Zostaň tam tak dlho, kým ti nepoviem. (Mt 2, 13)

(Erich Eštvan) Utekať v nočnú hodinu s rodinou do Egypta nebolo nič príjemné, ale v opise tejto udalosti nepočuť z Jozefových úst ani pol slova sťažnosti. Nežaloval sa, že musí znášať nepríjemnosti kvôli dieťaťu toho, ktorý má aj iné možnosti postarať sa o jeho záchranu. Jozef veril, že ten, kto dal rozkaz, najlepšie vie, že to tak musí byť. Verí aj v to, že s rozkazom mu dá všetko, čo treba, aby ho mohol splniť. Poslušnosť voči Bohu, ktorý dáva najavo svoju vôľu najčastejšie cez svojich zástupcov, znamená vždy nejaké odpútanie a vždy aj nejaké pripútanie. Raz sa treba lúčiť s miestom a zvykať si na nové. Inokedy treba zanechať ľudí, s ktorými si rozumieme, a začínať život s neznámymi. Alebo treba porušiť poriadok, na ktorý sme si zvykli, a osvojiť si iný, ktorý môže znamenať aj veľké nepohodlie, škodu či posmech.

 

Ale tam, kde žiada Boh niečo od nás, by sme nemali nikdy zaváhať. Zaváhanie v takýchto prípadoch znamená nedôveru. A tá je vždy popieraním jeho moci, múdrosti a dobroty, a preto nečudo, že sa nemôže dostaviť ani jeho požehnanie. Komu toto Božie slovo pripomenulo potrebu od niečoho sa odpútať a k niečomu sa pripútať, nemal by to odkladať. Mal by konať ako Jozef, pohotovo a rázne. Každý rozkaz, ktorým nás Boh varuje pred nebezpečenstvom, znie skoro rovnako. Tak ako ten, ktorý dal Jozefovi: „Utekaj! Rýchlo konaj!“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *