IKONOPISECTVO (Milan Gábor) Do vzniku Moskvy (14. storočie), ktorá si začala systematicky podrobovať samostatné kniežatstvá, nebol umelecký život na území Rusi centralizovaný. Každé mesto malo svoje tradície a žilo svojím vlastným životom. Boli to mestá Rostov, Suzdaľ, Vladimír, Tver, Nižný Novgorod, Jaroslavľ, Pereslavľ, Uglič, Gorodec a Murom.
Rostov
Mesto podobne ako Suzdaľ založili slovanskí kolonizátori v 9. storočí, ktorí do severovýchodných častí Rusi prišli z oblastí Novgorodu a Podnepria (zo západu a juhu krajiny). Prvá písomná zmienka o meste pochádza z roku 862, a tak je Rostov jedným z najstarších doložených miest súčasného Ruska. Okrem prostého názvu Rostov sa mu zvykne hovoriť aj Veľký Rostov na odlíšenie od Rostova na Done, hoci v súčasnosti je Rostov na Done výrazne väčším mestom (podobne sa i Novgorodu tradične hovorilo Veľký Novgorod na odlíšenie od Nižného Novgorodu, ktorý bol v roku 1999 oficiálne premenovaný na Veľký Novgorod). Rostov sa rozprestiera na brehoch jazera Nero, približne dvesto kilometrov severne od Moskvy. V súčasnosti má okolo tridsaťtisíc obyvateľov.
Začiatkom 10. storočia sa oblasť Rostova stala závislou od kyjevského kniežaťa Olega a takto sa stala súčasťou Kyjevskej Rusi. Rostovsko-suzdaľské kniežatstvo bolo staroruské kniežatstvo, ktoré vzniklo v 10. storočí v medziriečí Volgy a Kľazmy. Hlavným mestom kniežatstva bol Rostov a od druhej štvrtiny 12. storočia Suzdaľ. Keď v roku 1157 Andrej I. Bohoľubský preniesol sídlo kniežatstva do Vladimíra, kniežatstvo sa začalo nazývať Vladimírsko-suzdaľské alebo Vladimírske veľkokniežatstvo.
Konštantín Vsevolodovič bol prvým kniežaťom zo severu známy svojou spätosťou s Rostovom. Bol iniciátorom výstavby hlavného chrámu v meste – Katedrálneho chrámu Zosnutia Bohorodičky (Uspenský sobor). Je to ten chrám, ktorý na začiatku vybudoval Vladimír Monomach podľa vzoru Uspenského kyjevsko-pečerského chrámu v tých istých rozmeroch a tou istou umeleckou výzdobou v interiéri. No v roku 1160 sobor zhorel. Nanovo ho začal stavať v roku 1213 Konštantín Vsevolodovič, ale posvätenie novopostaveného chrámu sa uskutočnilo v čase panovania následného kniežaťa Vasilka Konstantínoviča. Chrám 14. augusta 1231posvätil Cyril II., rostovský biskup. Podľa letopisov sa postaral o to, že chrám bol vyzdobený nádhernými ikonami. Zaobstaral pre chrám vzácne mošči – ostatky svätých (relikvie) uložené v drahocenných truhličkách. Osobitný význam chrámu dodávali katafalky sv. Leontija a Izaiáša, predošlých rostovských biskupov.
Obnova Rostova
Na prelome februára a marca v roku 1238 do severovýchodnej časti Kyjevskej Rusi vpadli Tatári. Vojská Vladimírsko-suzdaľského kniežatstva spoločne s kniežaťom Jurajom II. padli v boji. Mnoho miest bolo Tatármi vyplienených vrátane Rostova, Suzdaľa, Vladimíra a iných. Mesto sa po tatárskom vpáde rýchlo vzchopilo a zbohatlo vďaka strategickej polohe na križovatke obchodných ciest, pozemných aj riečnych. V roku 1301 mesto zničila veľká búrka, v rokoch 1316 a 1320 zase Tatári a v roku 1408 požiar založený Tatármi, pri ktorom zahynulo okolo tisíc obyvateľov. Aj tieto udalosti dokumentujú, prečo sa zachovalo málo pamiatok z obdobia pred 15. storočím.
Rostovsko-suzdaľská škola (13. – 15. storočie)
Školu charakterizuje slávnostný pekný vzhľad zobrazených postáv, monumentálne prostredie s dekoratívna výzdoba a detaily. Majstri využívali najmä tmavomodrú, okrovú, zelenú s bielobou, červenú – buď krikľavú, alebo priehľadnú farbu v pozadiach. Nenájdeme tam sýte farby, ale skôr jemné. Tóny sú podobné a vzájomne prepájané v nádhernej harmónii. Neskoršie túto líniu úžasne rozvinul majster Andrej Rubľov. Čo ikony strácajú na vznešenosti, to získavajú na duchovnosti vyjadrených foriem, pripomínajúcich ruskú krásu. Následkom tatárskych nájazdov sa stredisko umenia prenieslo na sever, hlavne do veľkých obchodných miest Novgorodu a Pskova (14. – 16. storočie).
Pamiatky
Medzi najstaršie zachované pamiatky tejto školy patria ikony sv. Mikuláša Zarajského s klejmami, rukou neutvorený obraz Spasiteľa (mandylion) a starozákonná Trojica pochádzajúce z prvej polovice 14. storočia a ikona Spasiteľa s apoštolmi, ktorá pochádza z 2. polovice 14. storočia.
Sv. Mikuláš Zarajský s klejmami
Ikona pochádza z dedinky Pavlova neďaleko Rostova. Postava sv. Mikuláša, ktorý je odetý v tradičnom biskupskom odeve, je centrálne umiestnená. Má svetlomodrý podriznik, okrovočervený epitrachil a nábederník, zdobené drahými kameňmi. Vrchný odev nie je sakos, ale biely felón zdobenými hnedými krížikmi. Na felóne má zavesený biely omofor s čiernymi krížmi. V pozdvihnutej ľavici drží zavretý evanjeliár a pravicou žehná. Na hlave nemá mitru. Postava je zo všetkých strán lemovaná šestnástimi klejmami zobrazujúcimi scény z jeho života a zázračné udalosti, ktoré sú usporiadané zhora nadol a zľava doprava: 1. Narodenie sv. Mikuláša, 2. Privedenie sv. Mikuláša do školy, 3. Vysvätenie sv. Mikuláša za diakona, 4. Vysvätenie sv. Mikuláša za kňaza, 5. Sv. Mikuláš udrie Ária (Prvý všeobecný snem v Nicei v roku 325), 6. Vysvätenie sv. Mikuláša za biskupa, 7. Zjavenie sa sv. Mikuláša vo sne cisárovi Konštantínovi, 8. Utíšenie búrky, 9. Vyslobodenie troch mužov z väzenia, 10. Vyhnanie diabla zo stromu, 11. Záchrana topiaceho sa Demetra, 12. Navrátenie Agrikovho syna Bazila uneseného Saracénmi, 13. Mikuláš odovzdáva žene koberec kúpený od jej staručkého manžela, 14. Smrť Mikuláša, 15. Prenesenie telesných ostatkov Mikuláša z Myry do Bari, 16. Uloženie Mikuláša do hrobu.
Ikona s rozmermi 128 x 75 cm je namaľovaná na doske zo sosny vaječnou temperou. Do roku 1935 sa nachádzala v Rostovskom múzeu, potom bola prenesená do Tretiakovskej galérie v Moskve.
Rukou neutvorený obraz Spasiteľa (mandylion)
Ikona pochádza z Chrámu Vstupu Presvätej Bohorodičky do chrámu v Rostove, kam bola prenesená zo starej drevenej cerkvi na Borisoglebskej strane, ktorá zhorela začiatkom 18. storočia. Ikona zobrazuje Kristovu tvár umiestnenú na bielom plátne, v ktorého rohoch sa nachádzajú okrúhle medailóny s cirkevnoslovanským textom Ježiš Kristus, Kráľ slávy. V spodnej časti sa zachoval fragment nápisu: Образ Бога Спаса нашего – Obraz Spasiteľa nášho Boha.
Ikona s rozmermi 89 x 70 cm je namaľovaná na lipovej doske vaječnou temperou. V roku 1934 bola umiestnená v Tretiakovskej galérii v Moskve.
Starozákonná Trojica (Pohostinnosť Abraháma)
Je inšpirovaná starozákonnou udalosťou, keď sa Boh v podobe troch anjelov zjavuje Abrahámovi pod dubom Mamre (Gn 18, 1 – 8). Na základe biblického rozprávania v Knihe Genezis sa pri zobrazovaní udalosti stretávame s tromi typmi interpretácie: Zjavenie sa Trojice Abrahámovi, Pohostinnosť Abraháma a Trojica bez Abraháma a Sáry (dogmatický typ). Ide o druhý typ – Pohostinnosť Abraháma, kde sú okrem anjelov na ikone zobrazení aj Abrahám a Sára. Všetci traja anjeli sedia za polooválnym stolom. Anjel uprostred má v nimbe kríž a v ľavici belasý zvitok. Zvyšní anjeli sedia na krajoch stola v symetrii a harmónii s anjelom uprostred. V ľavici držia červené palice a vystretými pravicami ukazujú na tri čaše postavené na kraji stola. V spodnej rovine ikony je uprostred čiastočne zachovaná postava Abraháma, ktorý drží v rukách modrú nádobu. V ľavej časti je zobrazený sluha, ktorý zarezáva býčka, a v pravej Sára zobrazená po pás, ktorá miesi v nádobe cesto. V hornej časti ikony je vľavo niekoľkoposchodová budova, uprostred za anjelom je tenký strom s tromi konármi a mohutnými listami a vpravo hora v podobe dvoch skalnatých kopcov.
Ikona s rozmermi 116 x 87 cm je namaľovaná na lipovej doske vaječnou temperou a pôvodne sa nachádzala v Chráme sv. Kozmu a Damiána v Rostove, odkiaľ bola v roku 1926 prenesená do Rostovského múzea umenia a roku 1936 do Tretiakovskej galérie v Moskve.
Spasiteľ s apoštolmi
Ikona pochádza z Ilovni neďaleko Rostova. V roku 1938 bola prenesená do oblastného múzea umenia v Jaroslavli a v roku 1951 do Tretiakovskej galérie v Moskve. Na ikone je zobrazený Kristus po pás so zatvoreným evanjeliárom v ruke a žehnajúcou pravicou. Po ľavej a pravej strane sú zobrazení dvanásti apoštoli po šiestich na každej strane. Ale v tomto prípade tu nie sú dvanásti apoštoli tak, ako ich uvádzajú evanjelisti Matúš (10,2 – 4), Marek (3, 14 – 19) a Lukáš (6, 12 – 16) či Skutky apoštolov (Sk 1, 13), ale siedmi apoštoli: Peter, Šimon, Andrej, Jakub, Bartolomej, Tomáš, Filip, štyria evanjelisti: Matúš, Marek, Lukáš, Ján a sv. Pavol. Takéto usporiadanie apoštolov je tradičné a stretávame sa s ním často v pamiatkach byzantského, balkánskeho a staroruského umenia. Prítomnosť sv. Pavla medzi zobrazenými apoštolmi je vyjadrením idey šírenia radostnej zvesti evanjelia a Božej múdrosti. Práve preto sú po stranách ikony zobrazení najvýznamnejší autori kníh Nového zákona. Ikona s rozmermi 92 x 64 cm je namaľovaná na lipovej doske vaječnou temperou.