SVEDECTVO (Uršula Ambrušová, Juraj Gradoš) Dvadsať rokov – málo či veľa? Zdá sa to ako včera. No sivé vlasy a vrásky dávajú pocítiť, že čas plynie, i keď ostávame stále duchom mladí. Keď sa človek obzrel, videl tváre tých, ktorí sedeli v laviciach hlavnej auly Gréckokatolíckej bohosloveckej fakulty pred dvadsiatimi rokmi naposledy. I oni mali sem-tam vrásku či šedivý vlas. Niektorým i dáke vlasy ubudli. No v sobotu 17. júna ich prišlo veľa. Zopár z nich sa stretávalo pravidelne, no niektorí prišli do Prešova od skončenia štúdia po prvýkrát, a to z rôznych kútov Slovenska, ba i zahraničia.
Boli sme zvláštny ročník. Veľký ročník. A hoci to bola gréckokatolícka škola, mnohí boli rímskokatolíkmi. Vlastne polovica. Napriek tomu, keď sa stretnutie začalo svätou liturgiou vo fakultnej kaplnke, každý sa zapájal, ako vedel. Postupne prichádzali ďalší a ďalší. Krátko po desiatej hodine doobeda nás bolo spolu tridsaťšesť. V roku 1997 nás v Čiernom orle promovalo okolo stovky. A to iba z jediného odboru všeobecná katolícka teológia, ktorý sa na fakulte učil. Konečne prišla i sestra Stanka Bieliková, ktorá si dala námahu a už od apríla 2017 pátrala po adresách svojich spolužiakov. Pomáhala jej pri tom pani Natália Jackaninová z fakulty. Niektorí totiž nezmenili iba účes alebo konfekčnú veľkosť, ale i meno a adresu.
Keď sme sa usadili v našej aule, i keď ju málokto spoznal, tak sa zmenila, každý dostal priestor, aby porozprával niečo o sebe – čo prežil, ako sa mu darí a kam sa v živote posunul za ostatných dvadsať rokov. Väčšina zostala „pri fachu“, mnohí si štúdiá ešte doplnili o rozličné špecializácie. Dnes títo otvorení, príjemní, usmiati, azda aj príťažlivejší, ale hlavne duchom mladí ľudia pracujú v školstve ako katechéti alebo pedagógovia v špeciálnych školách, či v ústavoch ako vychovávatelia. Niektorí si vyskúšali aj podnikanie. V ročníku vzniklo aj viacero krásnych vzťahov a manželstiev a narodilo sa kopu detí.
Príjemné spomienky spred dvadsiatich rokov sa len tak vynárali. Veselé príhody zo štúdia, skúšok či bývania na internáte. Stretnutie sa nieslo aj v duchu spomienok na obohacujúce prednášky, vynikajúcich pedagógov a rozličné historky. Skrátka, bolo na čo spomínať! Do kruhu sa zapojili aj tí, ktorí sa nemohli zúčastniť na stretnutí. Poslali e-mail, správu, odkaz. Spomínali sme aj na tých, ktorí už nie sú medzi nami. Boli sme s nimi v modlitbách.

Samostatnou kapitolou bolo fotenie. Znova a znova. Ako sa náš počet rozrastal, pribúdali i snímky. I tá spoločná s vladykom Milanom Lachom SJ, ktorý s nami tri roky študoval v tejto aule. Bol to krásny pocit opäť vidieť tých milých, šťastných, vyrovnaných, úspešných a spokojných ľudí.
I keď sa na tomto stretnutí zúčastnili aj niektorí kňazi, väčšina ich prišla na stretnutie presne o týždeň do seminára. Ten bol domovom bohoslovcov z nášho ročníka dnes už dávnych päť rokov. No nie budova. Vtedy boli ako potulní rytieri. Raz tu – inokedy tam. Skoro každý rok inde. I v seminári sa všetko začalo modlitbou. Nasledoval guláš. No nie ten „baby“ (krupicová kaša), ktorý býval často práve v sobotu a, samozrejme, nik ho vtedy nechcel. Bol to poctivý guľáš, ktorý je súčasťou stretnutí kňazov tohto ročníka už dlhé roky. Teraz tu neplatilo žiadne silencium. Všade bola vrava mužov, žien i detí. Kňazské rodiny naplnili chodby seminára nezvyčajným ruchom. Potom sa deti vzdialili vyšantiť na dvor a rodičia sa navzájom pozdieľali. Kruh bol sem-tam humorne obohatený vtipom bývalého rektora otca Michala Kučeru. Bol to ale v každom prípade pamätný deň. Spolužiak, spolubrat a neskôr pomocný biskup – tak kňazi vnímali vladyku Milana Lacha SJ. A od toho dňa pribudlo ďalšie označenie – administrátor Parmy. A tak lúčenie neskoro večer so zapadajúcim slnkom neznamenalo iba koniec spoločnej opekačky a debát, ale ďalšiu zmenu. A možno nie, možno sa zasa stretneme spolu. Už dnes sa na to tešíme a je jedno, či bude v seminári, alebo na fakulte.