UDALOSŤ (Boris Voroňák) Humenné je dnes sídlom nového vikariátu. Už prvý biskup po zjednotení Parténius Petrovič si chcel vyvoliť za svoje biskupské sídlo práve Humenné. Tento plán sa vtedy neuskutočnil, ale neupadol celkom do zabudnutia. V roku 1717 tu za pôsobenia Jána Blažovského (1705 – 1735) bola postavená jedna z prvých murovaných cerkví.

Historickým medzníkom v živote ľudu pod Beskydami i Vihorlatom bolo podpísanie Užhorodskej únie 24. apríla 1646. Už vtedy so súhlasom Jána Drugeta zriadil jágerský biskup Benedikt Kisdy v Humennom farnosť katolíkov gréckeho obradu. Jej farárom sa stal bazilián Gabriel Kosovický. V Humennom sa zjednocovanie kňazov gréckeho obradu s nástupcom sv. Petra potvrdilo 11. decembra 1690, keď za prítomnosti Jozefa de Camillisa, apoštolského vikára pre Grékov, ktorí prebývajú v Mukačevskom biskupstve a kdekoľvek v Uhorsku, štyridsať tunajších kňazov potvrdilo jednotu s rímskym pápežom.
Začiatok 18. storočia bol v Uhorsku v znamení veľkého úpadku spôsobeného hlavne sériou protihabsburských povstaní v 17. storočí a morovou epidémiou (1676 a 1710). Keď bol na jar 1711 po porážke Františka II. Rákociho podpísaný Satmársky mier, bolo nevyhnutné oživiť hospodárstvo a doplniť zdecimované obyvateľstvo. To znamenalo aj príchod Rusínov z Haliča i Sedmohradska do Humenného. Možno aj to bol dôvod na postavenie nového chrámu.

Predtým tu stál drevený chrám, čo nepriamo dokazuje liturgikon z roku 1651. Zaujímavý a nezriedkavý spôsob prechodu z drevenej cerkvi na murovanú popisuje otec Miroslav Gavaľa. Podľa neho bol murovaný chrám postavený okolo pôvodného dreveného, ktorý potom rozobrali, a drevo z neho využili na stavbu krovu novej stavby. Možno sa takýto postup použil aj pri stavbe humenského chrámu, ktorý má drevenú, nie murovanú klenbu.
Stavba murovanej cerkvi bola v tých rokoch na Humenskom panstve skôr výnimkou. Do čias Márie Terézie (1740 – 1780) platilo nepísané pravidlo, že cerkvi sa stavali z dreva a kostoly z kameňa a tehly. Farský pozemok poskytli majitelia panstva. Bol oslobodený od poplatkov. Pod cerkvou pri ceste bol dom zvonára – cerkovníka a dom kantora učiteľa.
Ak porovnáme humenský chrám s inými chrámami z tohto obdobia, ide o nenáročnú stavbu. Podľa zákresu na chotárnej mape z roku 1867 ide o jednoloďovú stavbu s vysunutou svätyňou a mohutnou vežou. Hrúbka múrov veže pri základoch je 110 cm. Na južnej stene chrámu je kameň s latinským nápisom, v ktorom sa uvádza rok výstavby 1717. (Na väčšiu slávu Božiu a na česť Blahoslavenej Márie Panny, do neba vzatej, bol postavený tento Boží dom za pôsobenia farára najctihodnejšieho pána Jána Blažovského, vikára gréckeho obradu Mukačevského biskupstva, archidiakona Zemplínskej župy, roku Pána 1717.) Pretože na kameni nie sú spomínaní žiadni donátori, usudzujeme, že stavbu financovali predovšetkým samotní veriaci. Tento kameň sa pravdepodobne do roku 1875 nachádzal nad dverami hlavného vchodu, kde je dnes nezvyčajný obdĺžnikový otvor.
V roku 1767, resp. 1777 už chrám potreboval obnovu, ktorá bola taká rozsiahla, že to niektorí historici považovali za výstavbu nového chrámu. Zakončenie veže nie je z kameňa, ale z tehál, čo svedčí o neskorších zmenách. V tejto úrovni je veža spevnená kovovými sponami, pravdepodobne ako dôsledok jej poškodenia pri zemetrasení (možno v rokoch 1778 a 1779). V stenách veže sú otvory po predošlých drevených stoliciach, na ktorých boli upevnené zvony. Pôvodne boli dva, v roku 1815 tri. Podľa rekviračnej zápisnice zo 7. augusta 1916 boli dva väčšie odmontované a odovzdané pre potreby armády.

V súčasnosti sú vo veži tri zvony. Najväčší zasvätený sv. Petrovi a Pavlovi je z roku 1931 z Užhorodu. Súčasný stredný zvon z roku 1899 záhadným spôsobom zachránili obyvatelia Valaškoviec, lebo podliehal rekvirácii. Ako sa to stalo, si pamätníci zobrali so sebou do hrobu. Do Humenného ho priniesli v roku 1937, keď v priestore Valaškoviec vznikla vojenská strelnica.
Počas tristoročnej existencie bolo treba chrám viackrát opravovať a rozširovať. Najmenej päťkrát, a to v rokoch 1767, resp. 1777, 1806, 1865, resp. 1875, 1904, 1996 – 1997, naposledy 2015 – 2017. Bočné kaplnky v lodi majú menšiu hrúbku steny, sú z iného materiálu, úroveň podlahy je iná ako v lodi a sú konštrukčne náročné, teda neboli súčasťou prvotnej stavby. Takisto svätyňa bola pravouhlá a kratšia. Strop mohol byť plochý na spôsob drevených cerkví. Strecha a veža boli bežne pokryté šindľom, ktorý potrebuje po štyridsiatich až päťdesiatich rokoch obnovu.
Podľa historika Bela Pollu, humenského rodáka, chrám v roku 1875 významne prestavali – svätyňa sa zväčšila o polygonálny uzáver. Hrúbka múra je 50 cm. Za svätyňou sa pristavila sakristia a pomocné priestory, pred vežou sa vytvorilo vstupné zádverie, po bokoch veže vznikli pomocné priestory vrátane prístupu k zvonom. Pri lodi sa vytvorili dve bočné kaplnky zakončené cibuľovými kupolami. Pravdepodobne vtedy sa pri ľavej kaplnke vytvorila vyvýšená kazateľnica.

Koncom 19. storočia sa veľa obyvateľov vysťahovalo za prácou do Ameriky. Na druhej strane vzrástol počet prisťahovalcov, hlavne zo severných oblastí Zemplína. V meste hľadali lepšiu možnosť zárobku. Začiatkom 20. storočia bolo v Humennom 4 508 obyvateľov. Vzrástla aj gréckokatolícka farnosť. S finančnou podporou nového patróna, grófa Alexandra Andrášiho, bola v roku 1904 urobená komplexná renovácia cerkvi, vymenili strešnú krytinu a veže nanovo pokryli plechom.
V tom istom čase dal kňaz Štefan Kutka (*1858 – †1917) za peniaze vyzbierané od krajanov v Amerike postaviť nový oltár aj ikonostas. O starom ikonostase nemáme žiadne správy. Kostra oltára a rám nového ikonostasu boli dielom umeleckého stolára, otca budúceho akademického maliara Mikuláša Klimčáka. Samotný ikonostas tvoril základný rad s ikonami svätého Mikuláša, Bohorodičky, Krista a Zosnutia Presvätej Bohorodičky ako chrámového sviatku. Na hornom oblúku, ktorý bol symbolom chrámovej opony, sa nachádzali štyri okrúhle obrazy: svätý Jozef s Ježiškom, mandylion, Božské Srdce Ježišovo a svätí Cyril a Metod. Stav chrámu zvečnil na svojich fotografiách kaplán Mikuláš Aurel Kerestény, ktorý bezpochyby patrí k výrazným osobnostiam počiatkov našej umeleckej fotografie.
Druhú svetovú vojnu prežil chrám bez väčšieho poškodenia. Tvrdý úder mu však zasadil komunistický režim, ktorý na osemnásť rokov postavil gréckokatolíkov mimo zákona a zbavil ich chrámu. 30. apríla 1950 ho mali prevziať pravoslávni. Po raňajšej liturgii, ktorú slúžil duchovný otec Michal Šutaj, veriaci vynášali z chrámu inventár, aby ho zachránili.

V roku 1968 bol chrám vrátený v neutešenom stave. Preberanie chrámov bolo vtedy mimoriadnou, slávnostnou udalosťou, na ktorú sa schádzali ľudia zo všetkých strán. 23. júna Humenčania spolu s kňazmi Michalom Šutajom, Alexiom Toronským, Pavlom Marťákom a ďalšími vtedy vzdali vďaku Pánovi za navrátenie chrámu. Priestor pred ním sa zaplnil do posledného miesta.
Až po páde komunistickej totality v roku 1989 došlo k uvoľneniu, odvtedy sa datuje myšlienka modernizácie chrámu. Každý z kňazov, ktorí tu pôsobili, prispel k výstavbe a skrášleniu chrámu v rámci možností, ktoré priniesla daná doba. V roku 1995 urobil akademický maliar Mikuláš Klimčák ideový návrh rekonštrukcie. Podľa neho sa spracoval realizačný projekt. V rokoch 1996 – 1997 sa na mieste provizórnych prístavkov po oboch stranách hlavnej veže vybudovali nové kaplnky s priestormi na spovednice, ktoré boli predtým vo výklenkoch lode. Sú zakončené dvojcibuľovými vežami, čím priečelie chrámu nadobudlo typické trojičné tvaroslovie. Postavili aj priestrannú sakristiu sprístupnenú z lode chodbou po ľavej aj pravej strane. Samozrejmosťou sa stali toalety, čo si vyžiadalo napojenie na kanalizáciu. Vymenili sa okná a dvere, zaviedlo sa ústredné kúrenie. Za oltárom sa vybúraním otvoru do pôvodného múra vytvorilo trojmiestne sidališče – sedes, vyzdobené šesťkrídlymi cherubínmi od Mikuláša Klimčáka. Podobne sa vytvorili dve oblúkom zaklenuté niky na žertveník a bohoslužobné predmety. Zamurovali už nepoužívanú kazateľnicu v múre pri ľavom výklenku.
V roku 1997 majster Klimčák vyzdobil chrámovú loď nástennými maľbami. V práci pokračoval v roku 2001 maľbami vo svätyni, keď sa uvoľnil priestor odstránením červotočom poškodeného oltára z roku 1904. Spolu sedemnásť malieb, vzácnu plaščenicu, niekoľko krížov a obrazov majster venoval chrámu ako výraz vďaky Hospodinovi za talent, ktorý počas 94 rokov požehnaného života používal na jeho chválu. Jeho dielom je aj ikona Matky ustavičnej pomoci v kaplnke pod vežou. V roku 2009 vladyka Ján Babjak SJ posvätil zreštaurované Klimčákove obrazy z Kalvárie. Boli namaľované v roku 1975 a vplyvom vlhkosti, mrazu a hlavne slnečného žiarenia dosť utrpeli. Ich krásu obnovil Mgr. art. Pavol Hromo z Hažína.
Unikátny komplex humenskej Kalvárie postavený v roku 1941 je ojedinelý v celej Prešovskej archieparchii. Obrazy, ako dokazuje text na zadnej strane obrazu 13. zastavenia, daroval cirkvi majster spolu so svojím bratom Jánom.

Rekonštrukčné práce nabrali na obrátkach v roku 2003 pod vedením vtedajšieho farára Michala Onderka. Vo svätyni položili novú dlažbu. Podľa návrhu majstra Klimčáka vznikol nový oltárny stôl a bohostánok, pričom starý sa s pietou uložil do útrob oltára. Nový ikonostas vyhotovila rezbárska dielňa Martina Barnáša z Kežmarku. Ikony napísal Vladimír Sviderský. V roku 2005 firma Pittner vymaľovala interiér a natrela plechovú strechu. V roku 2006 zakúpili nové lavice, upravili podlahu. Zrenovoval a rozšíril sa chór, pribudlo nové točité oceľové schodisko. Štýlovo sa zladili aj doplnky ako tetrapod, ambón, svietniky. Zakúpilo a nainštalovalo sa nové osvetlenie a ozvučenie. Ovládanie zvonov sa elektrifikovalo a zautomatizovalo časovým spínačom.
Chrám v roku svojho tristoročného jubilea má po rekonštrukcii a oprave svoju špecifickú atmosféru, svoj genius loci a je dôstojným centrom duchovného života gréckokatolíckej farnosti v Humennom aj širšieho okolia. Zároveň je pripravený dôstojne sa zhostiť nových náročných úloh, ktoré ho v budúcnosti v súvislosti s funkciou sídla vikariátu čakajú.