PRÍBEH (Marta Gromošová) Pani inšpektorka si najviac všímala používanie IKT vo vyučovacom procese. Na nástenke som si pozrela rozpis inšpektorských hospitácií a pomerne pokojne som odišla z práce domov. Na základe videného bolo jasné, že hospitalizácia z dôvodu neočakávanej návštevy nehrozí. Príde až v piatok, dovtedy dačo vymyslím, veď to dobre poznám: príprava je jedna vec, napĺňanie výchovno-vzdelávacích cieľov ďalšia, no a ako hodina napokon vypáli v skutočnosti, sa uvidí až po zvonení.
Veľmi dlho som verila, že používanie počítačov je iba prechodná záležitosť, že to všetkých čoskoro prejde. Naše deti sa síce pri compe naučili písať a čítať, ale mne skôr išlo na nervy sedieť pri jednotvárnej hre a čosi zbierať, do kohosi virtuálneho strieľať alebo zaostrovať pohľad na spomalený obrázok kamaráta s čudne znejúcim hlasom na druhom konci sveta. Predstava vedúceho nášho spoločenstva, že o pár rokov dostaneme iba link, ktorý po dvojitom kliknutí začne premietať film, sa mi videla ako bezpečné sci-fi a vôbec som nemienila zaťažovať svoju šedivejúcu hlavu takýmito nezmyslami.
Šok z mojej mamy, čerstvej dôchodkyne, bol obrovský! Rozumela reči kmeňa IT, ktorý má pre mňa dones nádych nechcenej exotiky, ba priam nevyžiadanej pošty.
„Veď to je jednoduché,“ tvrdila po niekoľkých hodinách kurzu a atramentovú ceruzku vymenila za klávesnicu počítača. Veľmi si pochvaľovala rýchlosť, spoľahlivosť a bezpečnosť programov uzávierky, ktorú predtým zdĺhavo preratúvala na obrovskej kalkulačke.
Rodina rozhodla, že pracovať s modernou technikou naučia aj mňa. Bolo treba nenápadne natlačiť počítačové aktivity do činností, ktoré mám rada, aby som si vari nevšimla, o čo ide. Každý mesiac mi na môj elektronický účet, ktorý mi zriadili moje školopovinné deti, prišiel český text k evanjelizačnému filmu, ktorý bolo treba preložiť do slovenčiny, lebo niektorí bratia sa pomerne presvedčivo tvárili, že nerozumejú. Prvé preklady textov boli veľmi dobrodružné.
Keď som si ako-tak osvojila zapínanie počítača, otváranie pošty, ukladanie súborov a iné záležitosti, po viacerých búrlivých telefonátoch s manželom, ktorý nás prácou v oblasti IT živí, som bola schopná pristúpiť k samotnej prekladateľskej činnosti. Bola som spokojná, text plynul hladko, nebolo v ňom viac bohemizmov, vety mali hlavu aj pätu. Už som nemala pocit, že niektoré písmenká z klávesnice predo mnou deti ukryli medzi kocky lega alebo si vzali na výmenu do školy. Predvolené funkcie boli spoľahlivé a ja som sa dokonca naučila aj posielať správy.
Inšpekcia v škole ma dosť zaskočila, ale mala som dosť času na premyslenie si výstupu pred kontrolno-poradenskou zložkou, ako som si vtedy ešte naivne myslela. Starí učitelia kedysi radili pred inšpekciou nácvik piesne v cudzom jazyku: najprv si pesničku vypočujeme, potom napíšem text na tabuľu a žiaci sa ho naučia čítať, preložíme si neznáme slová, nasleduje samotný nácvik spevu, a uprostred interpretácie nás vyruší zvonenie, ale toto mi už dnes nikto nezhltne.

S istými výhradami vchádzam do odbornej učebne. Počítač, dataprojektor, reproduktory a všetky kábliky sú na svojom mieste. Dvakrát stlačiť vypínač na diaľkovom, oživiť mašinku, belasé plátno a hodina sa môže začať…
Len nechápem, prečo mám pocit, že stojím nad čiernym lampovým rádiom a za mnou znie dedkov hlas: „Nerušaj, bo pohubiš!“