PREDSTAVUJEME (Andrej Škoviera) Chýbajúce listiny
O počiatkoch cirkevných štruktúr kresťanov byzantského obradu, ako aj o vzniku Mukačevského biskupstva chýbajú spoľahlivé písomné záznamy. Ich nedostatok sa pociťoval už aj v minulosti, preto sa objavil dokonca pokus takýto doklad vyrobiť. Ide o takzvanú Fundáciu Teodora Koriatoviča, falzum, ktoré kladie vznik Mukačevskej eparchie do súvisu s príchodom tohto kniežaťa litovského pôvodu. Listina kladie vznik eparchie do roku 1360, v skutočnosti však Koriatovič prišiel na územie Mukačevského panstva asi o tri desaťročia neskôr.
Napriek tomu nie je vylúčené, že vznik Mukačevskej eparchie súvisí s pôsobením Teodora Koriatoviča. V takom prípade by jej vznik bolo treba klásť na koniec 14. alebo začiatok 15. storočia (Koriatovič zomrel v roku 1414).

Biskupi
Prvý známy biskup so sídlom v Monastieri svätého Mikuláša na Černečej hore pri Mukačeve je Ján, potvrdený kráľom Vladislavom II. a doložený v písomnostiach v roku 1491. Záznamy o ďalšom biskupovi, Ladislavovi, sú až z roku 1551. Nejasná ostáva otázka, akým spôsobom boli mukačevskí biskupi volení alebo vymenúvaní. Nie je známe, že by boli dosadzovaní z okolitých metropolitných cirkví, zdá sa, že ich voľba alebo vymenovanie boli miestnou záležitosťou. Umierajúci biskup zvyčajne pred smrťou určil alebo aspoň odporučil svojho nástupcu.
Keďže na vysviacku biskupa sú potrební traja biskupi, vymenovaní či zvolení mukačevskí biskupi prijímali v 16. a 17. storočí biskupskú vysviacku obvykle z rúk kyjevských alebo moldavských metropolitov. O autonómnom postavení Mukačevskej eparchie svedčí okrem ustanovovania biskupov aj fakt, že žiadna z okolitých východných cirkví nevnímala neskoršie zjednotenie Mukačevskej eparchie s Rímskou cirkvou ako vlastnú ujmu či odtrhnutie svojej časti.

Drugetovci a Rákociovci
Eparchia bola členitá nielen geograficky, ale aj etnicky – biskup Sergej, sám rumunskej národnosti, píše na začiatku 17. storočia, že vo svojom biskupstve má mníchov a kňazov Rusínov, Rumunov, Slovákov a Srbov. Centrom eparchie a sídlom biskupa bol Monastier sv. Mikuláša pri Mukačeve, ktorý stál na takzvanej Černečej (mníšskej) hore. Mukačevo aj veľká časť Podkarpatskej Rusi patrili pod správu Rákociovcov, ktorí sa v druhej polovici 16. storočia stali kalvínmi a usilovali sa šíriť svoju protestantskú vieru a brániť rekatolizačným snahám. Všetkými prostriedkami sa snažili zabrániť aj pokusom o obnovenie jednoty východných kresťanov s Rímom.
Druhým významným centrom eparchie bol Užhorod. Ten patril pod správu Drugetovcov, ktorí boli od začiatku 17. storočia katolíkmi a aktívne prispievali k rekatolizácii severovýchodného Uhorska. Ich majetky sa rozprestierali najmä v severozápadnej časti Mukačevskej eparchie s dvoma významnými centrami: Humenným a Užhorodom.

Na ceste k jednote
Snahy o obnovenie jednoty s Rímskou cirkvou na území Mukačevskej eparchie možno dokladovať už na začiatku 17. storočia. Jezuiti, ktorí na žiadosť Juraja III. Drugeta od roku 1613 pôsobili v Humennom, sa snažili o úniu a viackrát rokovali aj s mukačevským biskupom Sergejom, ale bez úspechu. Azda aj preto, že „obnovenie jednoty“ pre nich znamenalo aj prijatie latinského obradu. V prameňoch sa spomína, že svojou horlivou „misijnou“ prácou na začiatku 17. storočia východných kresťanov z okolia Humenného nielen pripojili ku Katolíckej cirkvi, ale ich aj previedli do latinskej Cirkvi.