(Anton Uhrin) Vždy som obdivoval kuchárov, ktorí musia navariť jedlo pre väčšie množstvo ľudí v školskej alebo závodnej jedálni, v reštauráciách, na svadbách, plesoch. Musia to presne rozrátať, aby sa ušlo každému a možno aj niečo zvýšilo. Sú to odborníci, ktorí vedia, koľko čoho treba, aby bolo dosť pre každého. S ich skúsenosťami to nie je nič ťažké. Nakúpia dostatok potravín a je to. Majú z čoho navariť. Nesmú sa však pritom pomýliť. Počúvame, ako Ježiš dáva učeníkom ťažkú, ba nesplniteľnú úlohu. Majú dať jesť veľkému davu ľudí. Hoci neboli kuchári, rozumom vedeli, že nasýtiť tisícové davy je nad ich sily. Veď čo je to päť chlebov a dve ryby pre toľkých? Veľmi málo. Potrebujú toho podstatne viac. Ježiš vedel, čo urobí, a predsa sa obracia na apoštolov, aby splnili nesplniteľné. Chcel ich azda ponížiť, zosmiešniť, znemožniť pred davom ľudí? Kdeže! Iba skúšal ich vieru. Mali si v tejto situácii uvedomiť nielen svoju neschopnosť to za daných okolností urobiť, ale aj Ježišovu schopnosť urobiť aj nemožné, a to za každých okolností života. Lebo Bohu je všetko možné. Zabudli, neuvedomili si, nepochopili, že keď sú s Ježišom, všetko sa dá a nič nie je nemožné.
Pane, daj mi milosť v čase mojej nemohúcnosti spomenúť si na tvoju všemohúcnosť. Veď ty si mi daroval večnú spásu.