(Anton Uhrin) Už ste možno počuli tento príbeh. Do istého mestečka prišiel cirkus. Všetkých pozývali na večerné vystúpenie s bohatým programom. Počas neho sa artista postavil na lano vo výške asi desať metrov, vzal si do ruky dlhú tyč a opýtal sa: ,,Veríte, že dokážem prejsť s tou tyčou na druhú stranu?“ „Veríme,“ kričali všetci. A prešiel. Opýtal sa znova: ,,A veríte, že to dokážem aj bez tyče?“ Všetci jednohlasne zvolali: „veríme.“ Dokázal to. Pýtal sa do tretice: ,,Veríte, že to dokážem aj s fúrikom?“ Nastalo ticho. Iba jeden z nich sa osmelil a skričal: „Veríme.“ „Tak si poď sadnúť do toho fúrika,“ odpovedal artista. Vieme si predstaviť, ako sa to asi skončilo. V dnešnom evanjeliu dvaja neúnavne kričia za Ježišom, aby sa zmiloval nad nimi. Žiadajú od neho to, čo ešte nikdy od nikoho nežiadali. Chceli ozdravieť a vidieť. Veria, že to môže urobiť. Ježiš ich veľkú vieru premenil na zázrak videnia. Títo slepci predtým videli to, čo nevideli ľudia so zdravým zrakom – že Ježiš je Boh, láska a dobrota. Možno si aj my namýšľame, že sme duchovne vidiaci skrze vieru v Ježiša Krista. V skutočnosti sme možno zaslepení pýchou, neláskou, pomstychtivosťou či akoukoľvek inou zlobou voči bratom a sestrám.
„Áno, Pane a Kráľu, daj, aby som videl vlastné prehrešenia a neposudzoval svojho brata, lebo ty si požehnaný na veky vekov. Amen.“ (pôstna modlitba Efréma Sýrskeho)