ROZHOVOR (Dada Kolesárová) Prežívame obdobie, keď do kňazských radov nastupujú noví Bohom poslaní muži. O prežívaní povolania, hĺbke kňazstva a poslaní kňaza sme sa porozprávali s jedným z tohtoročných kandidátov na kňazstvo, odborným asistentom na Gréckokatolíckej teologickej fakulte PU v Prešove ThLic. Martinom Tkáčom, PhD.

Kedy a za akých okolností ste sa rozhodli nastúpiť na cestu kňazstva?
Nastúpiť na túto cestu pre mňa vôbec nebolo jednoduché. Nie preto, že by som prežíval nejaký ťažký životný údel alebo trápenie. Ale preto, že som chcel ísť po vlastnej ceste. Pre ľudí okolo mňa to síce bola istá vec, ale ja som sa tomu bránil. Jednoducho, keď mi ľudia začali hovoriť: „Z teba raz bude kňaz“, tak som sa voči tomu ohradil. A povedal som si: „Tak toto určite nie, mne nikto nebude diktovať, čím budem.“ Bol to vzdor voči hlasu ľudí, ktorý (ako som si hovoril) Boh nijako nepotvrdil, a preto to nechce ani on. No práve on rešpektoval moje rozhodnutie v plnej miere. Bral natoľko vážne moje slová, že im bol verný aj vtedy, keď som ho žiadal o jasné znamenie. Neprišlo. Teraz viem, že som v tom období riešil otázku, či Boh chce, aby som sa vybral na cestu kňazstva. Ale Boh mi kládol inú otázku: „Chceš sa ty rozhodnúť pre mňa a stať sa kňazom?“ Nepočúval som jeho otázku a videlo sa mi, že on na moju nereaguje. Toto bol dialóg, ktorému som sa začal venovať vo väčšej či menšej intenzite viac až po strednej škole. Samozrejme, len sám v sebe. Nakoniec to trvalo asi trinásť rokov. Nádherné na tom bolo to, že tie roky boli požehnané. Počas nich som prišiel na štúdiá do Prešova a moje introvertné vnútro sa začalo otvárať a meniť. Zmenil som miesto, zoznámil som sa s novými ľuďmi, ktorí však mali pre mňa starú otázku. Odpovedal som na ňu pred štyrmi rokmi. Bol som ešte doktorandom na teologickej fakulte, keď ma v jeden týždeň nezávisle od seba dvaja ľudia na základe modlitby vyzvali, aby som zvážil svoju životnú cestu. V ten týždeň som sa tiež stretol na ulici s neznámymi tetami, ktoré ma považovali za gréckokatolíckeho kňaza. To ma naštartovalo a dal som Bohu odpoveď.

Čo sa vás počas bezprostrednej prípravy na prijatie sviatosti kňazstva najviac dotklo?
Poznanie, koľko trpezlivosti a lásky má k nám, a najmä ku mne náš nebeský Otec. Ako pripravuje cestu pre každého človeka, ako rešpektuje jeho rozhodnutia, a pritom chce stále vyťažiť pre nás to najlepšie. Silné momenty boli pre mňa napríklad duchovné cvičenia Otcovo srdce a exercície s otcom Paločkom. V nich mi bolo jasne nanovo ukázané, že Boh túži po mne a chce všetko, čo je choré, zlé a hriešne, odstrániť. No to sa dá len v takom prípade, ak s ním budujeme dôverný vzťah. Dotklo sa ma aj svedectvo špirituála, ktorý odprosoval Boha za prípadné chybné kroky, ktoré ako človek mohol urobiť. I za jeho zápal odovzdať chlapcom reálne poznanie Boha.

Svätý Ján Pavol II. hovorí o kňazstve ako o dare a tajomstve. V čom je to pre vás dar a ako vnímate toto tajomstvo?
Tento dar je v podstate tajomstvom. Je to niečo, čo si človek nezaslúži. Kto si myslí, že si to zaslúži, lebo sa veľa modlí, postí, vie dobre spievať a má vynikajúce výsledky v škole, tak sa mýli. Samozrejme, tieto vlastnosti sú veľkým prínosom a majú byť prostriedkom na službu. Niekedy však mám silný pocit, že Boh povoláva do kňazstva len preto, aby ukázal, a to v prvom rade mne samému, že som bez neho nepoužiteľný. Teda ako povedal sv. Pavol: „Boh si vyvolil aj slabých, neurodzených, a tých, ktorými sa pohŕda, aby zahanbil silných urodzených a mudrcov.“ Dar je bez zásluh a bez nároku. Takto prijatý dar kňazstva prináša požehnanie kňazovi aj ľuďom. Skrze kňazstvo potom sám Boh tajomne účinkuje. Dáva dar kňazstva služobníkovi oltára, aby ho odovzdával ľuďom.

Čo vás na kňazstve priťahuje, fascinuje, nadchýna a čo, naopak, napĺňa istým rešpektom a bázňou?
To, čo ma na kňazstve priťahuje, mi zároveň spôsobuje rešpekt i bázeň. Je to moc, ktorú dostáva kňaz. Ten, kto je vyzbrojený nezmazateľnou pečaťou kňazstva, môže v mene Ježiša Krista rozväzovať a zväzovať čokoľvek. V mene Ježiša Krista vysluhuje sväté tajomstvá, v jeho mene vyháňa zlého a podieľa sa na budovaní Božieho kráľovstva už tu na zemi. A Boh dáva túto moc kňazovi. Chápete to? Lebo ja nie. A to je to tajomstvo, ktoré ma fascinuje a zároveň vyvoláva otázku: Ako s tým naložíš?

Čo by kňaz mal robiť, čo je zmysel kňazstva, čím by malo byť v dnešnom svete a čo čaká na kňaza v budúcnosti?
Kňaz má ukazovať na Krista a má ho odovzdávať človeku. A to sa dá iba v tom prípade, že sám hľadí na Krista, živí sa ním a komunikuje s ním. My ani nemáme právo meniť poslanie kňaza. To je platné naveky! Teda pravé Kristovo kňazstvo je nemeniteľné. Iste, evanjelizačný a pastoračný spôsob života kňaza bol a asi aj v budúcnosti bude iný. Vyžaduje si to život, lebo každá doba má svoje špecifiká, má svoje znamenia čias. Tie by mal kňaz vedieť čítať a múdro reagovať na potreby a spôsob života. Aby nezostal niekde v 4. storočí alebo v ďalekej budúcnosti. V tom by sa mal podobať prorokom. Tu a teraz, teda pre dnešného človeka ohlasovať pravého Krista, a to najmä vlastným životom.

Ježiš niekoľkokrát zdôraznil, že je Dobrý pastier. A keďže kňazi majú účasť na Kristovom kňazstve, sú tiež pastiermi. V čom spočíva ich pastierstvo?
Sám Kristus to vyjadril jasne, keď hovorí, že je Dobrý pastier, ktorý pozná svoje ovce a ony poznajú jeho. Pre kňaza pastiera to znamená budovať vzťah s ľuďmi, ktorí sú mu zverení. Tento vzťah má priťahovať a nie odpudzovať. Má ísť pred svojimi veriacimi, sprevádzať ich, brániť ich, ošetrovať ich a ak treba, potiahnuť alebo aj zobrať na ramená a niesť. To nie je iba obraz, to je spôsob života samotného Krista. On reagoval na konkrétne potreby človeka, keď nasycuje hladných, kriesi a uzdravuje… Teda aj jeho kňaz sa má zaujímať o reálny život svojich veriacich a napĺňať ho Kristovým životom.

Ktorí kňazi vás najviac ovplyvnili a prečo?
Ak by som mal začať menovať, tak by nám nestačilo toto číslo Slova. Preto spomeniem len jedného, a to kňaza môjho detstva. Bol ním otec Štefan Lazor, ktorý miloval svojich veriacich, a pritom sa nebál povedať im aj tvrdú pravdu. Rozprával sa s deťmi, starcami, vysokopostavenými, ale i s ľuďmi bez spoločenského statusu. Nebál sa hovoriť a konať pravdivo, hoci ho to stálo prinajmenšom pohodlie.

Čo nesmie kňazovi chýbať?
Kňaz má byť na prvom mieste úplne normálnym človekom a žiť v realite dňa. Nemá sa podceňovať a sťažovať sa, že niečo nezvládne…, no zároveň si o sebe nemá ani myslieť viac ako treba, nemá byť centrom vesmíru. Musí mať zdravú pokoru, ako to napísal sv. Pavol, keď sa pýta: „Čo máš, čo si nedostal?“ Z toho potom vyplývajú vlastnosti ako pravdivosť, obetavosť, radosť, odovzdanosť do Božích rúk atď. Tiež to musí byť muž nádeje a lásky voči ľuďom, ku ktorým je poslaný.

Popri mužoch, ktorí do kňazstva vstupujú ako ženatí, ste sa rozhodli pre život v celibáte. Nie je to jednoduché rozhodnutie…
Tak to naozaj nie je jednoduché. 🙂 Hoci ja som svoje rozhodnutie pre kňazskú formáciu spájal s rozhodnutím pre celibát. Sledujúc svoj život som to jednoducho takto rozlíšil a Bohu odovzdal. No nikomu neodporúčam, aby vstupoval do celibátu preto, že prežíva nejaké zranenie či sklamanie a momentálne nenávidí všetky ženy (prosím, prepáčte za vyjadrenie)… Toto rozhodnutie musí vychádzať zo zdravého presvedčenia o úcte k Bohu, k sebe samému i k ženám. Naozaj si veľmi vážim kňazské manželstvá a mnohým ďakujem za ich povzbudivý príklad. Zvlášť manželkám kňazov za to, že často držia svojich mužov v ich službe.

Čomu sa na fakulte venujete a ktorý z predmetov je vám najbližší?
Mám dosť široké spektrum predmetov, ale najobľúbenejším je byzantsko-slovanská liturgia. Lebo na tomto predmete môžem spolu s vysokoškolákmi spoznávať hĺbku liturgie, na ktorej som dennodenne účastným. A napriek tomu v školských debatách mám pocit, že ju nikdy nebudem vedieť dostatočne dobre pochopiť a odovzdať, lebo liturgia je vždy aj to, čo Boh koná v nás, a to je vždy niečo nové.

Učíte na teologickej fakulte a ste obklopený mnohými mladými ľuďmi aj bohoslovcami. Čo najviac oceňujete na prevažne mladších spolubratoch či ostatných študentoch?
Cením si ich úprimnosť a dôveru, ktorú však nemôžem a nechcem stratiť. Lebo vnímam, že mladý človek, a to najmä v teológii, spája úplne správne teóriu s praktickým životom. Ak teda stratíte dôveru mladého človeka a raníte jeho úprimné srdce, nestratíte len vy jeho a on vás, ale on stráca zmysel učiť sa o hodnotách, ktoré mu predkladáte. Pravda sa tak pre neho stane relatívnou. A ďalšou vecou je, že pri mladých ľuďoch vnútorne nestarnete. 🙂

Čím by ste povzbudili tých, ktorí hľadajú svoje miesto v živote a rozhodujú sa, ktorou cestou sa vydať?
Odpoviem tak, ako som to počúval ja sám, a priznám sa, že ma to niekedy hnevalo, pretože som nevidel žiadne riešenie ani zmenu. Tou odpoveďou je modlitba. Ak sa rozhoduješ, akým smerom pôjdeš, a stále sa točíš dookola, nezabudni sa modliť. Lebo samotná modlitba je cesta. Nie je vždy príjemná a nie vždy prináša odpoveď, ktorú chceš počuť, ba dokonca sa zdá, že ju ani nikdy neprinesie. Ale to sa len zdá. Teda pýtaj sa Boha v úprimnosti a otvorenosti na tvoju životnú cestu a on ti odpovie. Ako? Možno tichým hlasom, možno situáciou, možno štúdiom alebo rozhovorom. Kedy? Keď už budeš pripravený. Možno už dnes a možno o trinásť rokov. 🙂 Boh naozaj má s nami plán.